Video: Pády na módnom móle

Aj modelky sú len ženy. Nie sú to iba viackrát retušované fotky z časopisov, ale skutoční ľudia. Aj ja sa občas vycapím, poprípade sa zveziem niekam pekne po zadku. Lenže ja, na rozdiel od nich, nekráčam na 10cm vysokých podpätkoch či platforme, nemám kostnatý zadok, nenosím nepraktické modely, v ktorých sa môže človek ľahko potknúť a nesledujú ma stovky až tisícky párov očí a objektívov.

Moje časti tela sú zaobalené a môj BMI nie je hlboko pod úrovňou podvýživy, pretože ma nenútia hodiny drieť vo fitku, nikto mi neodtrhne sušienku z pred úst, ani ma nikto nedonúti si do nich namiesto sušienky strčiť prst. Čo však taká kostra "a la radiátor" potiahnutá zbytkom svalov a všetkými masťami mazanou (alebo chirurgicky upravovanou) kožou bez známok tuku? Dokážem si živo predstaviť, ako môže bolieť pád na taký zadok či chrbticku, z ktorej vystupujú kosti.

Niekto si povie, že taký je život a za svoju slávu alebo jej vidinu sa musí platiť, no mne je tých žien úprimne ľúto. Hoci som sa pri pozeraní tohoto videa aj ja chichotala (vážne, niektoré tie pohyby naozaj vyzerali komicky), zažiť by som to nechcela. A to ani v prípade, že by moje miery boli 90 - 60 - 90, váha 50kg, zarábala by som tisícky EUR mesačne a vyzerala senzačne. Pozrite si toto video, ktoré nakrútil istý magazín a určite mi dáte za pravdu. Zopár modeliek sa potkne o vlajúce šaty, iným doslova kriví nohy, ako našľapujú na úzke podpätky. Chceli by ste chodiť v niečom takom? Ja veru nie.

Som aká som. Nedávno ma dokonca jedna trúba (s prepáčením za výraz) na stránkach Rimmel v diskusii nazvala škaredým káčatkom (na čo som sa jej vysmiala, ale nie o tom je tento článok). Hoci má moja postava veeeeeľmi ďaleko od dokonalosti a nôžky, rúčky i osie pasy z módnych časopisov sú reálne polovicou z toho, čo vo svojom zrkadle každé ráno zočím ja, pociťujem šťastie a úľavu. Ja nenosím posprsenku s košíkom A, ale mám D a som na to hrdá. Moja tvárička nie je štíhla a občas sa mi na nej objaví aj nejaké to akné, ale s akné si poradím a svoju súmernú tvár považujem za dostatočne peknú, aby som ju mohla vystavovať na obdiv ako jednu z mojich predností. Nepotrebujem Photoshop, aby sa čitateľky módnych časopisov mohli pozerať na obálku s mojou podobizňou a netreba mi ani silikóny, aby som mala čo napchať do šiat. Že sa ten zvyšok niekomu nepáči, za to mu ja nemôžem. Komu sa nepáčim, nech sa na mňa nepozerá. Mne k môjmu životu stačí to, čo mám a pokiaľ bude čo len trošku nádej, že sa k tej dokonalosti aspoň priblížim, určite sa svojej šance sa chopím a nepremárnim ju. Sláva je sláva a každý túži v niečom vynikať. Nikdy však neskončím takto. Ani keby zo mňa banda chirurgov tými hadicami odsála polovicu a natiahla mi kožu na škripec.

Je mi veľmi ľúto, že existujú modelky, ktoré sa musia podriaďovať diktátom módy a požiadavkam psychicky chorých ľudí v módnom priemysle. Nazvite ma bezočivou, nepríjemnou, alebo akoukoľvek, no človek, ktorý núti dievčatá držať drastické diéty, aby si udržali podvýživu, sám nemôže mať v hlave všetko kompletné. A kto sa už taký štíhly narodil a dobrovoľne takým ostáva aj za cenu chorôb prejavujúcich sa v neskoršom veku, ani ten nemôže byť v úplnom poriadku. Móda má byť pre všetkých bez ohľadu na postavu. Šaty sa majú navrhovať pre ženy každej veľkosti, nie len pre vychrtliny a ženy z východu. Mejkap majú predvádzať aj ženy krv a mlieko, nechcem čumieť na akúsi múmiu s vpadnutými lícami, ktorá kedysi alebo možno nikdy (ne)bola ženou. Nie je fér, že existujú súťaže, v ktorých ľudia vystavujú na obdiv štíhlosť, ktorú im darovala sama matka príroda. Považujem to za nie obdivuhodné, ale skôr trestné, pretože stavajú do protikladu vychrtlosť získanú tvrdou drinou akékokoľvek pôvodu (aj bulímia je svojim spôsobom drina).

Ak sa mám niečím prezentovať, určite sa budem chcieť snažiť predať to, čo mám v hlave. Nebudem na seba ako na vešiak vešať drahé značkové, no nepraktické, často nenositeľné modely a ešte sa v nich aj usmievať na svoje okolie. Niet divu, že v tom capnú na zem, keď sa im to pľantá popod nohy. Takmer by som zabudla.... pardón, niektoré modelky sa neusmievajú, ale mračia. Keď sa k tomu pridá to príšerné líčenie, ktoré vedia niektoré múdre hlavy vymyslieť, tak to vyzerá úplne dramaticky. Ja by som sa, byť na ich mieste, asi nemračila. Ja by som sa rozplakala a bála, že keď ma takto v televízii uvidí moja rodina, pomyslia si o mne, že som idiot. A vážne, vidieť niekde na ulici takú nestvoru, tak asi dostanem infarkt. Už len čakám, či sa nejaká žena pri páde nezlomí v pase alebo si nedoláme tie tenké šteblíky, čo náuka o ľudskom tele nazýva končatinami.

Keby som mohla týmto žienkam niečo odkázať, povedala by som im len jedno:

Návrhárov, ktorí do sveta púšťajú vysoké platformy, podpätky a navrhujú nenositeľné modely by som dala inú radu. Tie ich haraburdy by sa najlepšie uplatnili pri horení v peci. A pre ženy, ktoré také niečo dobrovoľne nosia... pre tie by som mala iné návrhy. Mali by si zájsť k ortopédovi (aby im ukázal, aké hrčaté nohy budú mať za pár rokov)v a ak im jeho návšteva nič nenapovie, na rade sú iní odborníci. Tí v bielych plášťoch a košieľkami s viazaničkou...

Tiež sa vám môže páčiť