Vikinka - anjel so 4 labkami a chvostíkom

V pondelok 30.11. mi do psieho nebíčka odišla aj moja druhá láska - Vikinka (14,5 roka). Tento článok chcem venovať mojej najlepšej priateľke na pamiatku.

Vikinka a ja sme sa stali nerozlučnými priateľkami pred 14 rokmi a niekoľkými mesiacmi. Šteniatko westíka s PP mi z klasickej legálnej chovnej stanice kúpil vtedajší priateľ a snúbenec. Poslúchol radu svojej matky. Narobila veľa zla. Aj medzi nás dvoch stále vlievala dôvody na hádky a nepokoje. Tým najväčším zlom nepochybne bola nelegálna množiareň psíkov, v ktorej príšerných podmienkach sa narodili desiatky šteniatok buldočkov. Časť z nich kvôli nim dlho nežila. Od začiatku sa mi to nepáčilo a aj preto je dnes môj postoj k ľuďom kupujúcim šteniatka bez PP taký vyhranený. Ale za Vikinku môžem poďakovať práve jej. Mohla mi nasilu vnútiť francúzskeho buldočka, lenže videla mi na očiach, že to nie je psík, po akom túžim. Tak presvedčila svojho syna, aby vyhľadal chovnú stanicu a kúpil šteniatko westíka - rasy blízkej môjmu srdcu, lebo toho psíka podľa jej slov budem ľúbiť najviac na svete. A svätá pravda. Z toho vyplýva, že niekedy aj zlý človek nemusí byť zlý celý až z hĺbky svojej duše. Nech jej pán Boh odpustí všetky krivdy a aj všetkých tých zúbožených psíkov. Môj westík Vikinka bol najlepší darček. Ja som jej preto dávno odpustila, len aby našla po smrti pokoj.

Výnimočná Vikinka

Moja Vikinka bola možno z pohľadu iných ľudí pes ako každý iný. Pre mňa ale znamenala všetko a v mojich očiach bola jedinečná, pretože mi zachránila život.

Prišla do môjho života rok po tom, čo sme sa s ex-snúbencom vrátili z Anglicka. Možno si dokážete z nejakej predstaviť, ako som  tých časoch žila. Alebo lepšie povedané nežila. Dej môjho aktuálneho života bol prepletený so spomienkami na predchádzajúce dva roky. Roky ako z hororu, keď som na začiatku tohto zlého obdobia vtedajšieho priateľa v Anglicku zachraňovala pred hrozbou väzenia, lebo sa dostal do maléru. A mňa zasa dostal na ulicu, kde som sa pekných pár týždňov pretĺkala ako bezdomovec. To ste čítali v staršom článku. Potom prišli súdne konania, vyhratý súd, návrat domov, pokus o začlenenie psychicky poznačeného priateľa späť do života i všelijaké bočné práce. Pretože niekto z nás dvoch predsa musel platiť aj účty a normálne fungovať som bola schopná iba ja. 

Aj mňa ale trápili úzkostné stavy, nočné mory a permanentne som bola nevyspatá, vyčerpaná. No to mi nebránilo ísť do roboty, nakúpiť, navariť, oprať a ešte aj pomáhať priateľovi prekonať bariéry minulosti. Mával niekedy úplne šialené a paranoidné myšlienky. Napríklad mi bránil v byte rozprávať nahlas. Vraj nás odpočúvajú. Na ulici mi nedovolil prebehnúť cez cestu mimo prechodu pre chodcov. Že nás sleduje satelit... A podobné reči som počúvala minimálne tri štvrte roka. Vôbec sa nečudujem, že ho nikde nechceli zamestnať.

Priateľ - mimochodom nie veľmi schopný ani zodpovedný šofér - si potom spravil vodičský preukaz na kamióny, začal pracovať, odchádzal preč na celé dni i týždne a moje bezsenné noci pokračovali. Ja by som mu na mieste policajta zobrala aj vodičák na osobné auto. Ešte nebol úplne psychicky v poriadku, ale nechcel zájsť k žiadnemu odborníkovi. Len kamión a kamión. V noci ma budili nočné mory, ktoré buď odrážali spomienky, alebo to boli obavy z dopravných nehôd. Mávala som rôzne zlé predtuchy. Vždy, keď som z ničoho nič začala mať zlý pocit, niečo sa naozaj stalo. Zárobky šli mnohokrát na zaplatenie škôd. Zničené schodíky do kabíny, potom zasa roztrhnutá plachta na kamióne. Deň pred Vianocami sa dokonca priateľ s kamiónom "zapichol" pod most a ostal tam uväznený. Chýbala totiž dopravná značka o výške piliérov mosta a on si neuvedomil, že má príliš vysoké auto... no čo vám budem hovoriť. To bolo ako dostať sa z dažďa pod odkvap. 

Medzi ľudí som nechodila. Bohato mi stačili kontakty s ľuďmi v práci, v lekárni. Po práci som svoj život presunula do bytu medzi 4 steny a zamkla ho na tri zámky. Doslova. Vonku som vychádzala iba v noci. Keď ma zasa niečo zobudilo alebo sa mi nedalo spať. Úplne bežná realita. Môj kamarát Peter (taxikár) ma neraz našiel, ako sama blúdim ľudoprázdnymi uličkami Frýdku Místku. Ešte k tomu so slúchadlami na ušiach, kde mi hrali samé depresívne pesničky. Aspoň že on sa o mňa bál. Vždy ma buď vozil so sebou (keď som nechcela ísť spať), alebo ma zapratal domov. 

A potom vstúpila do môjho života Vikinka, biely anjelik

Až Vikinka urobila koniec mojim nočným morám a prechádzkam nočným mestom. Veselé šteniatko cikajúce na každom metri ma priviedlo na úplne iné myšlienky. Bolo treba po ňom stále čistiť koberce, čo priateľa privádzalo do zúfalstva. Mali sme ich totiž všade. Ale bolo smelé ako kedysi ja. Ničoho sa nebálo. Ani silvestrovských svetlíc, hromov. Milovalo túlenie, film o prasiatku Babe a čas strávený so mnou vonku. Bolo jedno, kam sme šli. Aj keby to bol iba výjazd okolo bytovky, Vikinka sa tešila, lebo pre ňu bolo podstatné, že sme tam šli spolu. Odrazu som mala dôvod, prečo žiť a prečo chodiť vonku. Za bieleho dňa, nie po zotmení ako upír...  Kúpila som si bicykel a väčšiu kabelku. Vikinka milovala výhľad z bicykla a vietor, ktorý jej čechral srsť na hlave. Všetci obdivovali moju "kabelkovú verziu" psíka.

S Viky sa nedalo nudiť ani mračiť

Vždy vedela potešiť, rozosmiať. Keď ma v noci niečo zobudilo, alebo videla, že sa začínam mrviť, v momente bola v posteli pri mne. Vyliezla mi na brucho alebo sa postavila vedľa mňa a už mi tá tvárička s rozžiarenými očkami a roztomilým ňufáčikom hľadela do očí. Verte mi, toto bolo lepšie než akékoľvek tabletky na upokojenie. Ona ma nenechala plakať ani sa na niekoho či niečo hnevať. Prišla, pozrela na mňa s tým svojim nevinným kukučom a všetky chmúry boli preč. Na fotke vedľa vidíte, ako vyzerali moje zobúdzania. Kým vládala vyskočiť do postele, vždy ma takto vítala.

Asi najpodarenejšie na nej bolo dychčanie s vyplazeným jazýčkom, pri ktorom zrejme kvôli zúženej priedušnici (mala to od narodenia, ale nevedeli sme), vydávala zvuky: "Ke-ke-ke-ke-ke". Presne tak, ako to čítate. Tieto zvuky robila po celý život. Ako jej telíčko starlo, menilo sa iba tempo. Za mlada ako guľomet či športové auto, na staré kolená skôr ako ojazdený trabant, ale stále to bolo podarené. A ten jej úsmev, Bože. Ju ľudia milovali. Aj náhodní okoloidúci sa na ňu usmievali, lebo bola zlatá. Zbožňovali ju colníci, ktorí nás pri prechode na Slovensko vždy zdravili a Vikinku hladkali v okne auta. Milovali ju dámy na čerpacej stanici, kam sme cestou domov chodili tankovať i sprievodcovia vo vlaku, kde som tiež mávala Vikinku vždy v taške. Teda okrem jedného, ktorému takmer odhrýzla prst, keď som zadriemala a on ma chcel zobudiť, aby si vypýtal cestovný lístok. Viky ma len chcela strážiť a chrániť. Našťastie cvakla zubami naprázdno. 

Aj spolucestujúci si o nej väčšinou mysleli, že je to plyšový psík, lebo jej strapatá štica vytŕčajúca z tašky naozaj pôsobila ako hlava nejakého plyšového zvieratka. Ona sa v tej taške nikdy nemiesila. Cestovala pokojne a rada. Že je živá, zistili až vtedy, keď na nich vyplazila jazyk alebo zatriasla hlavou. To bolo potom smiechu...

Psík, ktorý mal "nos" na ľudí a na všetko

Nech sa už v mojom živote vyskytol ktokoľvek, jej reakcie vypovedali veľa. Vikinka nebola konfliktný havko. Keby ma s ňou nebolo stále vidieť, nikto by netipoval, že mám doma psíka. Jej kožúšok nevydával žiadny zápach (typické pre westíkov s dvojitou srsťou) a bola mierumilovná a tichučká. Štekala minimálne. Len keď sa nám niekto vyslovene obšmietal za dverami, alebo keď sa jej niečo v mojej blízkosti nepáčilo. Aj so zvieratkami dobre vychádzala. Nenaháňala sa za mačkami, vtákmi a ani inými psami. Iba bola zvedavá. Musela mať prehľad, čo sa vonku deje, lebo strážila.

Aspoň kým jej slúžili očká a ušká. Posledné 4 roky už bola takmer slepá. Mala nehodu. Popri predieraní sa kríkmi (typické pre westíkov) si poranila očko. Zahojilo sa, ale už nikdy neslúžilo ako predtým. So zhoršenou kvalitou videnia si potom poranila aj druhé. Menej, no predsa. Nijako extra jej to však nevadilo. Celý terén doma aj v blízkom okolí poznala podľa pamäti a najmä podľa pachov. Vedela, čo kde býva a kde má byť opatrná. V cudzom teréne som bola ja jej vodiacim psom. Pardon, vodiacim človekom. Stačilo povedať slovko "pozor", spomalila a našľapovala opatrne. Poznala i slovko "schodík" a "hop". Pri tom prvom opatrne zostúpila prednými labkami na nižšie položené miesto, aby nespravila krok do prázdna. Pri tom druhom sa zasa zdvihla, aby mohla vyskočiť. Jemným potiahnutím vôdzky som ju vedela správne nasmerovať. 

Na staré kolená žiaľ stratila aj sluch. To však bolo vo veku 12,5 roka, keď dlhú chôdzu v komplikovanejšom teréne aj tak nezvládala. Tak sme si na prechádzky vyberali ľahšie dostupné miesta. Rovné cesty, chodníčky, lúky. Už reagovala iba na jemné potiahnutia vôdzky. Keď bola priviazaná, cítila sa istejšie a menej ustráchane. Môj terajší (a snáď posledný) priateľ ju naučil, že keď idú vonku, dá jej ovoňať obojček. Až tak ožila. Mali sme chôdzu krásne naučenú. Mohli sme teda bez problémov pochodiť na prechádzkach celú Žilinu aj okolie. Dôverovala nám. Vedela, že nedopustíme, aby si na niečom ublížila. 

Ľudí celkovo mala rada. Mnohých si pamätala podľa pachov a aj keď u nás trebárs dlho neboli, pri ďalšom stretnutí ich aj tak spoznala. Boli však ľudia, ktorých mala rada o čosi menej. Hoci im to nedávala až príliš najavo, poznala som na nej, že sa z ich prítomnosti neteší. I v minulosti niektoré moje známosti odhadla hneď. A potom boli aj takí ľudia, ktorých vôbec nemohla vystáť. Mohli jej ponúkať piškóty, hovoriť jej pekné slová, nenaletela im. Štekala na nich a nedala sa ani len pohladkať. Keď sa takto k niekomu správala, bolo to varovanie. Nakoniec sa vždy ukázalo, že títo ľudia buď nemajú čisté úmysly, alebo sú od jadra skutočne zlí. Napríklad sme mali v dedine jednu susedku, ktorá žije nenávisťou voči iným a preklína ľudí. Tú nenechala ani len prísť k našej bránke. A úplne oprávnene. Je to naozaj mimoriadne zatrpknutý človek, ktorému nemožno veriť čo i len pozdrav.

Inteligencia a vernosť


Neviem, či by som našla na živote s Vikinkou niečo zlé. Nepúšťala chlpy, neštekala, nerobila vylomeniny, na potrebu sa vždy pýtala... Ešte aj keď "to" na ňu prišlo a nebola som doma, alebo dostala hnačku, nikdy sa mi nevyšpinila na koberec. Mala toľko inteligencie, aby sa vždy premiestnila na nejakú umývateľnú plochu. Ešte aj v poslednej hodine svojho života, s vypätím posledných síl, šla mimo koberca. Pritom už nevládala chodiť a padala s každým krokom. Kiežby bola taká aj Candy, ktorá (s prepáčením) serie zásadne na koberec. Vikinka bola psík s takou dobrou povahou, aká sa ťažko hľadá. Presťahovala sa so mnou celkom 3x, ale všade si našla svoje miestečká a bola spokojná. Doma bola všade, kde sme boli spolu a kde som mala aspoň nejaké veci.

Vždy sa rada obklopovala predmetmi, ktoré voňali ako ja. Ale niekedy si k nim alebo na ne ľahla len preto, aby bola pri mne. Napríklad keď som žehlila, tak vedela, že budem chodiť oblečenie odkladať. Musela byť blízko mojej ruky, pýtala si pohladkanie. A vždy ho aj dostala. Bola to moja láska.

Nespomínam si, že by bola mala nejaké vrtochy. Okrem svojej typickej tvrdohlavosti a urážlivosti. Neprišla sa ku veru mne maznať na každé zavolanie. Iba keď sama chcela. S inými príkazmi tohto druhu to bolo podobne. Chcela tak dávať najavo, že ona nie je žiadna hračka a má aj svoje city. Napríklad povedať: "Vikinka fuj, ty si nám tu zasa naprdela!" znamenalo, že sa určite nafučí a minimálne pár minút ku mne nepríde. 😂 To sa dáme nesmelo takýmto štýlom povedať, inak sa urazila. Ale pozor! Na dôležité príkazy vždy reagovala. Aspoň kým ich počula, lebo moje slovo bolo sväté.

Ani vyvenčiť sa nešla s hocikým, ak ma videla nablízku. Stredom jej vesmíru som bola ja. Nikdy odo mňa neutekala a len veľmi nerada sa odo mňa vzdialila. 

Ani na krok bez nej, ak sa nerozlúčim

Vždy mi stískalo srdce, keď som potrebovala niekam ísť bez nej a chystala si veci. Neraz si ľahla na moju kabelku, alebo mi vošla do cestovnej tašky. Ako keby mi chcela povedať, že ak môže so mnou ísť, tak sa radšej pre istotu pribalí sama a hneď. 

Ešte kým jej ušká dobre slúžili, zaužívali sme si zvyk, že ak už musím odísť a nemôžem ju zobrať so sebou, tak jej to vždy poviem. Vikinka vyžadovala otvorené jednanie ako chápajúci dospelý človek. Ak som povedala: "Vikinka, počkaj tu na mňa, prídem skoro." bol to odchod do práce, alebo niekde inde, kde nemohla ísť.  Ale nanajvýš na pár hodín. Vedela, že si má nájsť miestečko a vrátim sa rýchlo. Tu som však veľmi klamať nemohla. Ona poznala moje oblečenie voľnočasové i oblečenie do spoločnosti. Dokonca aj moju obuv mala zmapovanú. Keby som šla len na pokec s kamarátkou pred panelák, mala tepláky, tenisky a nevzala ju, to by ste videli ten hurhaj. 😊 Toto sa psíkom nerobí. Keď môžu ísť vonku, tak jednoznačne chcú!

Bola aj taká možnosť dať jej prísľub. Poznala aj slovo "pôjdeme" alebo frázu "Počkaj, potom pôjdeme." Tie znamenali, že možno ju o chvíľku alebo o pár hodín niekam vezmem, ale musí počkať. Vtedy mala trpezlivosť aj keď som šla napríklad do obchodu blízko paneláku a nemala na sebe spoločenské oblečenie. Ak ale mala so mnou naozaj niekam cestovať, lepšie bolo ju chvíľku nechať v tom, že ostáva doma. Ona by sa totiž až tak tešila, že by ma nenechala nachystať sa. Behala by od dverí ku mne a nadšene štekala, len nech už rýchlo, rýchlo ideme. Takto čakala pri mojej taške, keď som sa chystala do Tatier. Vtedy nevedela, že ide aj ona.

Do tohto vaku vliezť nemohla, tak si iba sadla vedľa. To ste mali vidieť tú radosť, keď som vzala jej obojček a spýtala sa: "Ideme?"

Pri slovách: "Vikinka, buď tu dobrá a poslúchaj." jej bolo jasné, že musím ísť pre na pár dní a lúčim sa. Najskôr ale musela dostať niečo moje (papuče, tepláky, tričko), aby ma cítila, keď jej bude smutno a až potom sme sa rozlúčili. Pre ňu boli pochopiteľné slová a známe vône veľmi dôležité. Asi ako pre každého psíka. S každým ovoňaním poznávala človeka, ktorý danú vec používal. Takto napríklad vrtela chvostíkom, keď otec odišiel do práce, naskladal svoje veci na stoličku, ona ich oňuchala a identifikovala otca.

Vždy som mala slzy na krajíčku, ak som musela ísť niekam bez nej čo i len na dva dni. Ale bolo mi jasné, že bude dobrá a poslušná. Ako vždy. Len ju musel strážiť niekto mne veľmi blízky a musela ho ľúbiť a dôverovať mu, aby si dala od neho navliecť obojok. Mimo mojej najbližšej rodiny to bol iba jediný človek. Môj terajší priateľ, ktorého milovala. Možno aj takmer rovnako ako mňa. 

Psíci zvyknú ležať pánom na nohách, Vikinka pri hlave

V našom byte mala svoje miestečko na spanie, ale nespočetne veľakrát bola aj na posteli. Priateľovi nevadilo, keď mu ležala nad hlavou. Mne zvykla položiť svoju hlavičku (alebo aj zadok) na plece. Ako keby som bola mejaký morský pirát a ona môj papagáj. 

Alebo sa o môj chrbát oprela svojim chrbtom a hriala ma. A možno mi tak chcela odoberať aj bolesť, keď som mávala problémy s chrbticou. Jej samej potom chúďatku narástol akýsi kostný výrastok na chrbátiku. Tak som jej starostlivosť vrátila rovnako - svojim teplom. Aj keď som mala neraz spotený chrbát, neodohnala som ju. Nechala som, nech si ležká a prijíma toľko tepla, koľko potrebuje.

Rada sa ku mne takto túlila. Hlavne doma u rodičov. Milovala som, keď mi ležala na vankúši nad hlavou a fučala do ucha alebo robila to svoje "Ke-ke-ke-ke-ke". Akurát nás v noci s priateľom nie jedenkrát zobudila. Presúvala sa ako valček písacieho stroja. Ku mne, k priateľovej hlave, potom na jeho nočný stolík a zasa ku mne. 

Vedela ma aj dobre vyškutovať, keď mi labkami poskákala po vlasoch na vankúši. Alebo nás zobudila, keď si na nás vyložila ňufáčik. Nikdy sme sa však kvôli tomu na ňu nehnevali. Veď len chcela byť s nami. Skôr sme sa báli, aby pri tom chodení nespadla z postele. Čím bola staršia, tým viac sme na ňu museli dávať pozor. Človek predsa nechce, aby sa jeho láske niečo stalo.

Vždy sme jej chceli všetko uľahčiť. Keď sme napríklad nemohli dať všade koberce (kvôli Candy), aspoň sme jej vyrobili špeciálne papučky. Priateľ prišiel s nápadom nataviť odspodu kvapky vosku z tavnej pištole. Potom sme ich obrúsili trošku pilníčkom, aby mali drsnejší povrch a protišmykové papučky boli na svete. Linoleum ani plávajúca podlaha viac nepredstavovali pre Vikinku taký problém.

Aj tak sme ale bohužiaľ nezabránili všetkému zlému. Vikinka nám minulý rok ochorela. Na mliečnej žľaze sa jej urobil zhubný nádor, ktorý rástol a musel ísť von. Ďalší rok sme ju udržali pri živote tak, že som jej podávala rôzne doplnky. Verím, že aj tieto doplnky prispeli k tomu, že mohla ďalej žiť a robiť nám spoločnosť ešte necelý rok. Obaja sme ju veľmi ľúbili. 

Aj môj priateľ. Pri srdiečku cítim, že mal k nej ešte bližšie než ku Candy. Sme totiž také dosť podobné povahy. Nepotrebujeme k svojmu životu neustále vzrušenie a spoločnosť iných ľudí. Stačí, že máme jeden druhého. Vikinka bola rovnaká a podľa jej vzťahu k priateľovi som vedela, že mám konečne vedľa seba toho pravého. Žiadnemu inému mužovi nedovolila, aby ju nosil na rukách, aby jej podal lieky, aby ju učesal, umyl jej labky a podobné veci. Toto smel iba Stanko. Žiaľ, Vikinka, biely anjelik, už medzi nami nie je. V pondelok nám odišla za dúhový most, kde na nás počká.

Ak ste citliví, radšej koniec nečítajte

V priebehu asi 10 dní sa z pomerne aktívnej Vikinky stala unavená Vikinka. Nikto z nás tomu nerozumel. Rodina, priatelia ani lekári. Jej stav som konzultovala s viacerými. Vikinku postupne prestávali poslúchať labky, nechutilo jej jesť a posledný deň už nedokázala sama ani piť. Skúšali sme bojovať rôznymi prostriedkami, ona tiež robila všetko, čo sa dalo, ale márne. Nič nezaberalo. Niečo mi hovorilo, že je za všetkým dobre skrytý nádor, ktorý sonografické a ani RTG vyšetrenie neodhalilo. V pondelok som ju teda chcela hneď ráno objednať na neurologické vyšetrenie, posledný pokus, veď čo keby náhodou... ale už bolo neskoro.

Ráno sa začali diať veci, ktoré nejdem popisovať. Trhá mi to srdce. Tesne pred 8. hodinou počas venčenia (ak sa to dá tak nazvať, lebo spravila iba 4 neisté krôčky) náhle zvesila hlavičku a vedela som, že sa so mnou lúči. Vzala som ju do náručia, trielila domov do tepla a rýchlo telefonovala lekárovi. Potvrdil, že jej telíčko kolabuje. Nemalo význam sa obliekať a brať ju na kliniku. Cítila som, že ten odchod bude rýchly a by bolo pre ňu väčšie utrpenie zomrieť v taxíku v taške, než keď ostaneme doma spolu. Držala som jej labku, hladkala som jej kožúšok. Videla som na nej, že už odísť chce. Dýchala zhlboka a čoraz pomalšie, až sa jej hrudníček zastavil. Bola pokojná. Akiste vedela, že ma necháva v dobrých rukách a s človekom, ktorý ma ľúbi. Ten je teraz mojou oporou.

Márne pozerám na miesta, na ktorých líhavala naša Vikinka. Čaká na nás za dúhovým mostom spolu s otcom a Endynkom. 

Tu nám po Vikinke ostali iba jej veci, fotografie a more krásnych spomienok na tohto výnimočného psíka. A ešte ostali balíky, ktoré prichádzajú a sú v nich darčeky, ktoré mala dostať na Vianoce. 😢 Prišiel aj adresárik. Kožené srdiečko, ktoré sa pripína na obojček. To mám teraz na koženej šnúrke zavesené ja. Nosím v ňom chumáčik jej srsti, aby som si mohla pripomenúť jej vôňu. Voňala ako páperový vankúšik.

Neprejde deň, aby som na ňu nemyslela. Myslím na ňu aj na psíčka Endyho. Oboch sme stratili tento rok. A úprimne, ani nemám chuť tento rok ozdobiť vianočný stromček. Tak dúfam, že vás nesklamem, keď nebudem písať články vo vianočnej nálade. Písať chcem, to mi dokonca pomáha, možno budem dokonca aj vtipná (ak sa zadarí), len nemám silu básniť o Vianociach. 

Nepomáha mi akurát moja robota, kde mi naložili na hlavu toľko, že padám s prepáčením na hubu. Na jednej strane je to dobre. Potrebujem nejako zamestnať hlavu, aby som celý deň neplakala. Veď viečka už mám úplne červené a vypálené od tých sĺz. Ale veľmi ma vyčerpáva robiť 20 vecí naraz, čo moji kolegovia a nadriadení stále nechápu. Aj keby som mala nejakú chuť do jedla, nemám čas sa najesť, napiť. Ak do Vianoc neskolabujem, bude to zázrak. Už len dva týždne prežiť... 

Ale chcela som vám napísať o Vikinke. Videli ste ju na mnohých mojich fotkách s kozmetikou, pretože sa rada obšmietala okolo mňa, keď som čosi robila. Chcela som, aby ste vedeli, čo pre mňa toto nemé stvorenie znamenalo, aká úžasná bola, pretože si to zaslúži. Bola spolu s Endynkom (o ňom tiež bude článok) to najlepšie, čo do môjho života prišlo. A tieto články píšem na ich pamiatku.

ZDIEĽAJTE:

1 komentár :

  1. Krásny príspevok Veronika, mrzí ma to :( veľa sily prajem, držte sa!

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za to, že ste si našli čas, prečítali článok a zanechali komentár k tejto téme. Vážim si to. ♥ Ostatných poprosím, aby mi sem nevkladali odkazy na Giveaway ani odkazy do e-shopov. Reklamy tu nechcem. Ďakujem.

Design: OddThemes | Nájdete na: Blogger Themes