Človek bez domova - čo koronavírus vzal a berie jemu


Koronavírus privádza ľudí do zúfalej situácie. Pre niekoho je zúfalá domáca nuda s rodinou. Iný by sa nudil rád. Nemá však domov. Pomôžte!

Tí, čo sa sťažujú a mali by byť radšej ticho...


Ach, tie sťažnosti. Ako sa ľudia doma nudia, aké hlúposti vymýšľajú... Je vidieť, že niektorí nikdy nezažili skutočné starosti. Keby sa na ich mieste ocitol dnes ktorýkoľvek človek bez domova, nepovedal by jediného slova na to, že sa túto Veľkú noc nemohol presunúť na chatu, lebo chata sa nachádza mimo okresu. Že nemohol vyraziť k príbuzným, priateľom, na veľký výlet za krásami Slovenska, na rodinný obed do reštaurácie, za kultúrou, a ani na dovolenku do zahraničia. Vážil by si všetko, čo má.

Aj mne chýbajú moji priatelia. Ani mne nie je všetko jedno, keď vidím vonku svojich priateľov a môžem im maximálne zamávať z balkóna. Aj mne chýba mama, brat a všetci moji blízki. Ale vždy si uvedomím, aké šťastie v skutočnosti mám, Priatelia ani rodina nám nikam nezmiznú. Ak ich nebudeme ohrozovať svojou nedočkavosťou a ostaneme doma, počkajú na nás a prežijú v zdraví. Do tej doby máme strechu nad hlavou, jedlo na tanieri, tečúcu čistú vodu, posteľ, paplón, vankúš, telefón, podaktorí aj internet... Čo by za to iní dali! 

Tí, čo by sa aj sťažovali, ale nepovedia nič... 

Byť "homeless" je dnes pomaly ekvivalent nadávky. Na bezdomovcov pozerajú ľudia cez prsty, boja sa ich a volajú na nich mestskú políciu. Áno, v každej skupinke ľudí bez domova sa nájde niekto otravný, kto od vás bude žobrať peniaze a pôjde si za ne kúpiť čučo. Sú i také nepoučiteľné typy, ktoré sa vždy pustia späť na svoje chodníčky plné podivných skratiek a budú páchať trestnú činnosť. Nie každý si však svoju nezávideniahodnú situáciu zaslúži a sú ľudia, ktorí robia všetko, len aby sa odrazili od dna a vyplávali nahor k vám.

Čo ak človek, na ktorého denne ukazujete prstom, iba slepo miloval a veril? Nemohol iba doplatiť na niekoho bezcitnosť alebo nešťastné okolnosti? Ako niekto môže odsúdiť iného človeka bez toho, aby o ňom niečo vedel? Nik nám nedal právo vynášať súdy bez dôkazov, diskriminovať biednych a robiť z nich odstrašujúci príklad. Napríklad ich natáčať, ako chodia bez rúšok, vyberajú z popolníkov cigaretové ohorky a fajčia ich. Niet divu, že sa potom každý bojí bezdomovcov. Ale nie všetci sú takí.

Zdá sa vám, že sa ničoho neboja? Omyl. Človek bez domova je v skutočnosti snáď jednou z najviac ohrozených bytostí. Na rozdiel od nás nemá žiadne istoty. Uvedomte si, že títo ľudia prakticky nemajú kam utiecť pred hroziacou pandémiou, majú často oslabenú imunitu a ak ich koronavírus napadne, nedostanú sa k liekom a ani k adekvátnej starostlivosti. Ako teda vyplýva aj z poslednej tlačovej správy, nie rôzne zákazy a použitie sily, ale práve bývanie je najvyššou ochranou v čase pandémie. A to oni nemajú. Je len na nás, či im nejako pomôžeme.

Časopis Nota Bene, ktorého predaj pomáha ľuďom bez domova, zdroj

Ako si "nažíva" taký človek bez domova


Ja sa na ľudí na uliciach pozerať nemôžem. Keď medzi nimi vidím slušného človeka, nedá mi ho obísť bez povšimnutia. Napríklad tam, kde som predtým bývala, chodil taký ujko na vozíčku. Sám nemal z čoho žiť, ale mal toľko súcitu, že sa ujal aj malého bieleho psíka. Musel mať veľké bolesti, nohy mu krútilo na všetky strany, ale myslíte, že to riešil alkoholom? Nie, nikdy som ho nevidela opitého a nikdy od ľudí nepýtal peniaze. Pýtal jedlo. Pre mňa to znamenalo jediné. Keď som šla do obchodu na nákup a on bol niekde na blízku, aspoň niektoré položky som nakúpila dvojmo. A aj niečo pre havkáča. Pretože na jeho mieste som mohla byť aj ja.

Čo vám teraz napíšem, o mne vie dohromady možno tak 6 - 8 ľudí, ale už nemôžem byť ticho. Aj ja som jednu dobu bola človek bez domova, hoci priznávam, že moja situácia sa v niečom líšila. Možno som mala viac šťastia? Alebo odhodlania? Neviem, čo to bolo. No viem, čo som prežila a ako som sa cítila. Ak by sa mi to stalo dnes, v čase boja proti koronavírusu a nie pred 16 rokmi, možno by bolo už po mne a tento blog by nebol vznikol. 

Keď som v roku 2004 prišla do Londýna za prácou a zlepšením angličtiny, mala som so sebou obmedzený obnos peňazí našetrený z mojich výplat z domova. Mal mi pomôcť prekonať prvé týždne v cudzej krajine, v cudzom meste, kým si zarobím prvé peniaze a nájdem vlastné bývanie. Aj som si svoju novú robotu celkom rýchlo našla. Žiaľ v poslednej chvíli, keď už úspory dochádzali, muselo rýchlo padnúť rozhodnutie, čo spravím so zvyškom peňazí. Vystačili by mi na týždeň alebo nanajvýš dva týždne strechy nad hlavou. Dala sa z nich zaplatiť malá izbička s jednou posteľou, ale musela by byť mimo rušného Londýna, lebo v častiach blízko centru je bývanie drahé. Avšak už by mi nevychádzalo na stravu ani dochádzanie do práce. Navyše tu bolo riziko, že o prácu prídem. V Londýne si človek nemôže byť ničím istý, dokonca ani výplatou, čo sa nakoniec aj ukázalo. Ale nepredbiehajme. To podstatné je, že aj človek bez domova často robí takéto ťažké rozhodnutia. Má si zaplatiť bývanie? Alebo si radšej šetriť peniaze, keby prišiel o robotu? Nemá mu kto pomôcť.

V Londýne som sa neocitla sama. Bývalo tam i zopár mojich priateľov. Každý pomohol, ako len smel a vedel. Uschovali mi napríklad môj kufor s oblečením. Do väčšej tašky som si napratala iba pár najnutnejších vecí a tú nosila so sebou. Bolo tam nejaké oblečenie, hygienické potreby, doklady a zvyšok peňazí. U priateľov som ale bohužiaľ nemohla bývať. V Anglicku to nefunguje ako na Slovensku, že si do domu či bytu dopracete hocikoho a necháte ho u seba týždeň alebo mesiac. Ani keď ide o vašu najlepšiu kamarátku. To nejde. Mali by ste veľké problémy.

Moje jediné šťastie bolo, že som na prvý pohľad nevyzerala ako bezdomovec. Vždy som sa mala kde upraviť a umyť, nosila som čisté oblečenie a učesané vlasy. A že som mala za čo cestovať autobusom, lebo keď na nič iné, na toto peniaze ostať museli. Žiadne cestovanie = žiadna práca. Ale zdravie nejasalo. Keď na ulici nechcete vyjedať obsah smetných košov, obrátite každú mincu v ruke aj trikrát. Môj denný príjem stravy pozostával z jedného nízkotučného jogurtu a polovice balíčka keksov podobných našim vaječným venčekom. Ak sa mi podarilo natrhať niekde v parku ovocie, to bol vítaný bonus. Aspoň nejaké vitamíny. Tiež sa mi pošťastilo nájsť polystyrénový obal, na ktorom sa dalo ležať. V noci chránil moje telo pred chladom od studenej zeme. To je ďalšia vec, ktorej musí človek bez domova denne čeliť. Chlad je spolu s hladom najväčší nepriateľ. Najmä pre kosti a dýchacie cesty. Ostať čistý, zdravý a ako tak sýty, to sú pre človeka na ulici tie najdôležitejšie veci. Koľko ústupkov asi musí denne spraviť bez toho, aby utrpela jeho ľudská dôstojnosť? Viete si predstaviť, že by ste sa museli umývať v rieke? V zime?

Možno sa pýtate, kedy sa to celé udialo mne a odpoveď je, že bolo celkom príjemné leto. Jedno z tých menej upršaných. Ďalšie šťastie. Aby ste si však nemysleli, že môj život na ulici bol ako kemping, vyvediem vás z omylu. Letá v Londýne a určite ani inde vo svete nebývajú až také teplé. Ešte kým ide človek spať, tak je vonku aké také teplo. No nad ránom, okolo tretej až piatej hodiny, už býva neskutočná zima. V Londýne môže za to vlhký vzduch od mora a Atlantiku. Nie som na seba hrdá a vždy si to budem vyčítať, ale situácia má donútila ukradnúť z jedného balkóna spací vak. A ešte aj v tom teplom vaku bolo od zeme chladno. Nohy a prsty na rukách som si necítila. Spať pod širákom naozaj nie je prechádzka ružovým sadom. Niečo iné je kempovať pri jazere, kde celý deň pieklo slnko a prehrialo aj zem. A kde máte stan či teplé oblečenie. Ale skúste si to v parku ako oni. 

Predtým som mala aj iné možnosti. Dalo sa napríklad spať v nočnom autobuse počas jazdy naprieč Londýnom. Londýn je obrovské mesto. Kým jedna nočná linka prejde celý svoj smer, môže to trvať aj 3 hodiny. Ale na to musíte byť aspoň dvaja. Kým jeden spí, druhý bude zatiaľ strážiť, aby sa tomu spiacemu nič nestalo. V takom autobuse sa vám bez dozoru všeličo môže prihodiť. Prinajlepšom vás z neho vyhodia policajti, pretože v autobuse naozaj nemáte čo spať. V tom horšom prípade vás môže niekto okradnúť alebo vám môžu ublížiť. 

Spať v parku na lavičke? Ak ste muž a silák, tak vám to možno prejde, ale ja ako 21-ročné dievča som o takom nocľahu mohla iba snívať. Tak ako si to dnes nemôže dovoliť na Slovensku ani starší občan. Nebezpečenstvo pre ľudí bez domova číha na každom kroku. Skúšala som aj uzavretý park, ktorého brány zamykali večer po 22:00, proste som preskočila cez plot, ale ani tam nebolo želané bezpečie, lebo rovnaký nápad dostali aj iní. V Londýne v častiach blízko centra nie je človek bez domova nikde úplne sám. V centre je priveľa ľudí, v tých odľahlejších častiach Londýna zasa bývajú rôzne živly, národnostné menšiny a náboženské komunity s nulovou toleranciou voči ľuďom ako ja. Keď sa vám tam niečo stane, pomoci sa nedovoláte. Nepochybujte, že aj na našom bezpečnom Slovensku máme určite štvrte, kde sa človek bez domova musí báť a predsa v nich musí nocovať.

Ja som svoje relatívne bezpečie našla až v južnej časti Londýna. Na okolí bolo veľa športových plôch, kde sa hrával kriket a v noci tam nikto nechodil. Našla som si dieru v pletive plota a ňou preliezala na ihrisko smerom ku kríkom a stromom. Tam som si medzi vetvičkami a krytá zo všetkých strán spravila miesto a priniesla aj ten spomínaný polystyrén. Nikto ho našťastie v kríkoch nenašiel a nevyhodil, lebo porast bol hustý. Teda som mala istotu, že sa o mne nikto nedozvie a nepríde ma vyhodiť. Ani na mňa nezavolá políciu.

Príbeh mal nakoniec šťastný happy end. Len necelých 200 metrov od miesta v kríkoch som napokon našla i svoju prácu s vytúženým bývaním. Pomohla som osobe, kvôli ktorej som prečkala aj túto veľmi zlú situáciu a spoločne sme sa vrátili domov.

Človek bez domova neznamená automaticky skrachovanec a vyvrheľ


Je mi jasné, že niektorí ľudia bez domova boli reálne zlí a narobili veľa krivdy vo svete. To je pravda. Niektorí však iba príliš milovali alebo verili. Nejeden človek bez domova nechal všetky svoje peniaze deťom, bývalej manželke, alebo dokonca svojmu zamestnávateľovi, ktorý mu nedal niekoľko výplat a teraz si niekde váľa svoje šunky na Bali.

Isté, dôverovať a nepreverovať je tiež ľudská chyba, za ktorú neraz príde trest. Ale je to trest primeraný? Je v poriadku, že niekomu dali prst a vzal si celú ruku? A je v poriadku niekoho trestať celý život aj za niečo, čo hoci aj vedome spôsobil? Nech už ten človek bez domova spravil čokoľvek, nie je to stále iba človek? Nezaslúži si druhú šancu?

Nikto si nezaslúži celý život pykať a líhať na lavičku v parku. Ak pravda takto nežije pre svoju vlastnú lajdáckosť alebo závislosť - napríklad na alkohole. Ale ľudia sa vedia chopiť šance, keď im ju niekto dá. Poučia sa z minulosti a ďalšie chyby robiť nechcú. Pre všetkých tých, ktorí sa chcú odraziť od dna, je tu časopis NOTA BENE. Z každého predaja majú predajcovia podiel pre seba. Za peniažky možno raz začnú svoj život odznova. Tak ako ja. Nájdu si prácu, nájdu si bývanie. Založia si rodiny a budú zasa šťastní. Takýto šťastný koniec by vytlačil nejednu slzičku do oka, ale...


Koronavírus mnohé šance na normálny život marí, pomôžte


Je úplne logické, že aby mohli predajcovia predávať časopis, potrebujú kupcov. Komu ho však majú ponúkať, keď po uliciach nikto nechodí a keď sa ľudia strašení médiami boja všetkých bezdomovcov? V každom vidia potenciálneho nositeľa ochorenia, ktorý vyberá odpadkové koše a šíri COVID-19 medzi Slovákmi. Ale boja sa aj tých slušných ľudí, ktorí za nič nemôžu.

O jednom takom slušnom človeku bola aj včerajšia reportáž v televíznom spravodajstve, na ktorú ma upozornila mama. Tento človek s časopisom vytrvalo stojí na hlavnej stanici v Bratislave. Určite si viete predstaviť, koľko kusov pri obmedzenom pohybe ľudí tieto sviatky predal. Iba čo viac zodral svoje topánky a ponamáhal nohy.

Ale čo mal robiť? Mal sedieť na lavičke a lamentovať nad svojim osudom po celú Veľkú noc? Žobrať, alebo dokonca niekoho okradnúť? Pán Janko vyzerá ako slušný a životom ťažko skúšaný človek. Čo ma zarazilo, bola iba reportérka, ktorá pána nepoučila, ako sa má správne chrániť a ako má nosiť rúško. Mal ho natiahnuté iba cez ústa a jeho nos ostával nechránený pred možným príchodom infekcie, ale každému to bolo jedno. Točili ho ďalej a ľudia ho nevšímavo obchádzali.

Takýto postoj nie je správny. Pán Ján je rovnako dôležitá ľudská bytosť ako ktokoľvek z nás. Pomáhame lekárom, zdravotným sestrám, postihnutým deťom, šijeme rúška, rozdávame dezinfekciu, tlieskame. Tak prečo by sme nemohli pomôcť zraniteľným ľuďom bez domova?


Keď ich na ulici uvidíte smutne sedieť, spomeňte si na mňa. Aj ja som takto nešťastne sedela a som preto horší človek? To snáď nie. Tak im pomôžte. Ak už na ulici nestretnete predajcu Nota Bene, potom prispejte ľubovoľným darom na www.pomahatjelahke.sk. Alebo stránku zdieľajte na Facebooku.

Každé euro sa ráta. Aj vaše peniaze dokážu týmto ľuďom zabezpečiť ochranné rúška, hygienické potreby, stravu i najvyššiu formu ochrany - bývanie. Odmenou vám bude dobrý pocit na srdci a mimoriadne elektronické vydanie časopisu "STOP PANIKE", ktoré dostanete do mailu a ktoré ani podľa mňa nemohlo mať lepšiu titulku.

Presne tak. Zastavte paniku. Nebojte sa ľudí na ulici a pomáhajte si navzájom. My ľudia sme zvládli ďaleko horšie veci ako napríklad vojny. Poradíme si aj s koronavírusom a môžeme zachrániť aj ľudí bez domova. Ale zvládneme to iba SPOLOČNE.
ZDIEĽAJTE:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za to, že ste si našli čas, prečítali článok a zanechali komentár k tejto téme. Vážim si to. ♥ Ostatných poprosím, aby mi sem nevkladali odkazy na Giveaway ani odkazy do e-shopov. Reklamy tu nechcem. Ďakujem.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...
Design: OddThemes | Nájdete na: Blogger Themes