Rozhodujúca jeseň 2016

Hovorí sa, že keď vás nenájde Google, ako keby ste v skutočnosti neexistovali. V jeseni minulého roka by ste ma však na internete a špeciálne na blogoch hľadali márne. Veľa článkov som nenapísala a malo to svoje dôvody. Tá mladá žena vo mne bola nezvestná. Bola tam len akási stará pani, ktorá nemohla písať.

Ak ste sa na mňa nenahnevali, že nerecenzujem kozmetiku a zostali verní tomuto blogu, poznali ste, že sa niečo deje. Len tak z ničoho nič a bez avíza sa nezdekujem a neprestanem písať. Toto bola kríza. Z tých pár článkov sa dalo znať, že som čerstvo po rozchode, snažím sa o lepšie zdravie, mením svoj život a najmä seba. Muselo to prísť. Na toto čudo ma nebavilo sa pozerať ani len v zrkadle, nieto ho fotiť do nejakej recenzie.

Toto je 33-ročná žena v plnom rozkvete? Kurnik šopa, takto nevyzerá beauty blogerka, ktorá má byť príkladom a sama so sebou spokojná. Vyzerám ako dôchodkyňa, ktorá sedí stále doma v hojdacom kresle a chová 20 mačiek. Príliš tmavé vlasy, taký nijaký účes, divotvorné oblečenie (OK, to bolo v Tatrách a šla som na dlhú prechádzku, ale i tak), veľa kíl a žiadny život.

Keď ste z polovice introvert v kríze a ste stále online, ale len z domácej wifi, máte iba ilúziu života medzi ľuďmi, ale v skutočnosti sa z vás stáva len čoraz uzavretejší človek. Popri mojom písaní článkov a vypisovaní s priateľmi cez internet na ten skutočný život neostával čas. Nebolo to dobré. Ak má človek písať a prinášať radosť, musí nájsť rovnováhu aj sám v sebe. A musí sa cítiť dobre, nie mať problém s každým jedlom i sám so sebou. Zmena stravy bola len jedna z vecí, ktoré museli prísť.

Na chvíľku som teda "odložila" tú introvertnú časť svojej povahy a okrem venovania energie do zmien stravy zmenila samotársky spôsob života na spoločenský. Kino, dlhé prechádzky so psíkom na zaľudnenejších miestach, víkendy s priateľmi, stretávky s novými ľuďmi, návštevy... Však ste o tom v podstate čítali a asi ste sa dovtípili, že na slovenskú Bridget doľahla samota a chce to riešiť. Keď vidíte svoje kamarátky s deťmi, šťastné páry, ktoré už spolu bývajú i ľudí, ktorí spoločný život plánujú, automaticky si musíte položiť otázku, kde je chyba. Nuž som intenzívne hľadala svoju druhú polovičku a keď ma niekto zaujal, stretli sme sa niekde vonku. Neutrálne prostredie, dlhé rozhovory o tom, čo koho baví, prvotné rozpaky, občas aj pusa (a potom zlý pocit z toho), však to asi poznáte... Bez výsledkov.

Rýchlo mi došlo, že by som mala prestať takto intenzívne hľadať šťastie inde a radšej sa pokúsiť vyhodiť zo srdca predošlú lásku, prestať si všetko vyčítať a šťastne žiť sama so sebou v mieri. Hlavne by som mala prestať o sebe rozmýšľať negatívne - že som škaredá, nemožná, nikto ma nechce a ani chcieť nebude. Toto asi prežíva každá žena, ktorá sa rozíde s priateľom.

Október 2016 a jednen víkend s priateľmi bol prelomovým. Nikdy nezabudnem, ako som sa o svojom názore na seba preriekla a ako sa do mňa pustili. Ich prednáška na tému "sebaúcta" ma dohnala až k slzám. Aj kamarátka Nika mala svoj názor. Povedala: "Drahá, kilá nie sú prekážkou, len ich musíš vedieť nosiť." a mala pravdu. Niesť sa hrdo a cítiť sa sexy nepatrilo k mojej povahe.

Ten víkend sa ale stalo aj čosi iné. Dvaja kamaráti z bandy sú muzikanti a prišli s nápadom, že by sme si mohli spraviť hudobný večer. Jeden vzal gitaru, hral a spieval, druhý bubnoval a mne tiež kázali spievať. Zo slušnosti som vylúdila zopár tónov, no bolo to len také otváranie úst, aby sa nepovedalo. Oni ale chceli počuť môj skutočný hlas v normálnej hlasitosti. Nie mrnčanie, ktoré praktikujem dlhé roky. Ako 7-ročná som síce chodila na spev, ale potom sa mi začal meniť hlas a ja so spevom skončila. Zdalo sa mi, že nezniem dobre a v tom som žila. Po dvoch panákoch ma však zlomili, ja zaspievala a môj spev sa im páčil. Aj tak som však chválu brala s rezervou. Sú to predsa priatelia... Vidíte, ja sa nezapriem. Niekto ma pochváli a ja to aj tak otočím proti sebe.

Po návrate domov sa všetko vrátilo do starých koľají. Teda takmer. Aby som mohla svoje kilá "hrdo nosiť", s Nikou sme vybavili môj šatník sukňou a tiež viac sexy tričkami. Myslela som, že sukňu hodím na vešiak, kde zasa skončí nedotknutá, ale tá myšlienka na ňu mi nedala pokoj. Tak som sa rozhodla vyskúšať ju v teréne a sledovať reakcie okolia.

U mňa bola táto sukňa veľkou skúškou odvahy. Krátku sukňu po kolená som naposledy nosila na strednej škole a z tej som preč už 16 rokov. Pokusy s dlhými sukňami nerátam. Mám aj také, ale nekamarátime sa stále. Necítim sa v nich sexy. Ale pravdou je, že ja sa tak necítim v ničom. Keď väčšiu časť života pohybujete v spoločnosti žien a z nich sú všetky krajšie ako vy, je úplne jedno, že sa oblečiete najsamkrajšie. Ja som si vždy v každej dámskej partii pripadala ako preklep v texte. Ako niečo, čo síce rapídne neznižuje výpovednú hodnotu textu, ale ani čítanie nerobí dvakrát lákavým.

A tak som sa ani nesnažila. Načo vynakladať toľko námahy? Načo vrážať peniaze do oblečenia a účesov? Najmä posledných 5 rokov som si nekúpila nič nového na seba a nemala spravený žiadny strih vlasov. Len som ich občas skrátila, zarovnala, zafarbila a ešte aj to farbenie mi nie vždy vyšlo. Napríklad toto skoré jesenné farbenie malo iba zakryť šediny, nie ma zmeniť na havrana alebo funebráka...

Nie som zvyknutá na komplimenty a ani ich neviem prijímať, ale v novej sukni kúpenej s Nikou som sa fakticky cítila fajn. Nike som jej reči o tom, že mi sukňa pristane, verila. Zdalo sa, že aj fešáka, s ktorým som sa zišla vonku, môj outfit zaujal. A ešte aký kompliment utrúsil. Povedal: "Dievča, poviem ti, že na prvom stretku v tých rifliach si bola nič moc, ale v sukni si riadna kosť. Vo svadobných šatách budeš na zožratie..." Úprimne, nevedela som, či mám ostať alebo utekať kade ľahšie, ale v podstate ma pochvala celkom potešila, lebo aspoň znela úprimne. :-D

Neskôr som si sukňu obliekla na koncert, kam som vyrazila so starým známym. V sukni ani šatách ma nikdy nevidel a aj on ma pochválil. A hneď ma aj pozval ma do baru, kde vraj zvykne brávať gitaru a spievať. Tam sme sa stretli zasa, predstavil ma svojim priateľom a zopakovala sa známa situácia, len s kompletne inými ľuďmi. Presviedčanie, aby som spievala spolu s Dušanom, moje drahoty a dva panáky. Tie budú u mňa zrejme nejakým spúšťačom spevu alebo čo. ;-) Aj tak som však dala len dve pesničky, nech neurazím a zasa zmĺkla. Bola som ticho len chvíľku, keď ku mne pristúpila neznáma dáma od vedľajšieho stola hovoriac, nech ďalej spievam, že to bolo pekné, na čo sa ozvali aj ďalší ľudia a prikyvovali. Napokon to vypálilo tak, že sme s Dušanom hrali a spievali až do záverečnej a ja vtedy pochopila, že mi hudba veľmi chýba a že môj hlas asi neznie tak strašne, ako som sa domnievala.

Spev ale nie je všetko, čo dokážem. Ako dieťa som spievala len dva roky, ale s hrou na klavír som vychodila celú ZUŠ. Po základnej ma chceli dať naši na konzervatórium, videla ma hrať aj jedna profesorka a hovorila, že talent na to mám. Nakoniec zvíťazila zdravotnícka škola a farmaceutický odbor. Na klavír som nezanevrela, hrávala som stále, lenže čoraz menej. Po prisťahovaní do Žiliny piáno ostalo v dome rodičov, zabudnuté a teraz - po všetkých tých rokoch - mi to začalo mi byť odrazu ľúto. Chcela som zasa hrať, ale nie Bacha, Mozarta ani žiadne novodobé šlágre. Mne popová hudba nehovorí nič a klasická hudba ma až tak nebaví. Vždy som inklinovala k rockovej a metalovej muzike. A v tomto smere mienim kráčať. Kúpila som si klávesy a budem hrať, čo ma baví.

Na fotke vidíte len kontrolér, ktorý sa napojí na PC cez softvér, bez softvéru nedá jediný tón, ale pri dobrých reproduktoroch a dobrom počítači má klavír krásny realistický zvuk. Kontrolér a jeho softvér však disponuje viacerými nástrojmi, má kvalitnú klaviatúru a dobre sa mi na ňom hrá. Teraz je môj vzťah k hudbe v štádiu, že sa občas s Dušanom stretneme a zahráme i zaspievame spolu pop-rockové pesničky, ale ja mám vyššie ambície. Rada by som komponovala vlastnú hudbu a hrala v skupine. Tak uvidíme. Možno raz budete o mne počuť a pôjdete mi na koncert. :-)

Rocková speváčka a klávesistka však nemôže vyzerať ako stará New Bridget. Aj keď postava už v movembri bola po zmene stravy ďaleko lepšia, aj tak mi bolo treba iné oblečenie. Nie tie mikiny, tričká a neforemné rifle. A tiež iné topánky. Ja mám v skrinke samé botasky a keď je tam nejaká iná topánka, tak nič také, čo by sa hodilo aj k sukni. Lodičky síce boli, ale tie sa nehodia na každú príležitosť. Takže platobná karta dostala zabrať. Ledva mi ostalo na vianočné darčeky. :-)

Nika mala radosť, keď videla, že som prikúpila okrem obuvi aj ďalšiu sukňu, šaty, pančuchy,... Vyrazili sme dokonca na babskú jazdu a ja spontánne na seba dala šaty. A ešte som v nich aj zapózovala. Ďalšiu fotku ste možno videli na mojom FB. Vznikla tak, že som nechcene kámoške utiekla zo záberu, ale napokon to vypálilo ako celkom vtipná fotka.

Mimohodom, šaty som mala naposledy oblečené na svadbe sesternice v roku 2011 a cítila som sa v nich zle. Pripadala som si v tej dlhej róbe veľká ako slon. Teraz mám všetky sukne i šaty po kolená, tiež pár dlhých a ako slon si nepripadám. Naopak, je mi v nich fajn!

Ale neostalo len pri oblečení. Povedala som si, že si dám zosvetliť vlasy a napravím chybu pri poslednom farbení. Na akcii som mala ešte pôvodnú farbu a žiadny strih. Ked mi však kaderníčka melírovala vlasy, povedala som si, že samotný melír ma neomladí ani nezachráni, keď nemám účes a padlo rozhodnutie. Nechala som kaderníčku, nech mi urobí radikálnejší strih, ktorý nebude náročný na úpravu a trošku opticky zhustí moje vlasy. Tram ta da dá! Na týchto dvoch fotkách vidíte moje nové a zosvetlené vlasy.

Tieto vlasy nie sú nijako extra upravované, iba som ich vyfúkala kulmofénom, aby neboli spľasnuté. Chystám sa totiž recenzovať aj vlasovú kozmetiku, kde uvidíte moje vlasy aj v sofistikovanejších úpravách.

Môj jesenný príbeh má relatívne šťastný koniec. Keď ma takto zmenenú videl môj bývalý priateľ, začal sa viac zaujímať o moje city a dôvody, prečo som bola schopná tak rýchlo po rozchode pretransformovať sa do inej osobnosti. Túto moju extrovertnú stránku túžiacu po spoločnosti on nepoznal. Videl vo mne zarytého introverta, ktorý sa desí zmien. Pochopil, aká osamelá som počas nášho chodenia bola a že som potrebovala viac jeho opory a pochopenia.

Najskôr sme len obnovili naše priateľstvo a zistili, či sa niečo v našom vnímaní toho druhého zmenilo a či vôbec vieme spolu existovať. Nechcela som skákať rovnými nohami do vzťahu, kým si neoverím, či budeme schopní zhodnúť sa vo veciach, ktoré nás predtým rozdelili. Teraz nás však nerozdeľuje nič zásadné. Obaja sme si vstúpili do svedomia a časom zistili, že láska ešte nevyhasla. Dnes sme spolu a snáď to už takto ostane navždy. Možno si tie svadobné šaty raz naozaj oblečiem. A snáď si v nich nebudem pripadať ako slon a ani ako preklep v texte. Možno si naopak poviem, že som pekná nevesta medzi peknými družičkami. To by bolo veľmi fajn.

Tiež sa vám môže páčiť