Jack Russell a jedna nezodpovedná baba

Do malej škatuľky mi navyše odsypala trochu granulí, na ktorých Viky vyrastala, aby som ju mala čím kŕmiť, kým si obstarám vlastné krmivo. Zodpovedný chovateľ vždy vysvetlí, akú starostlivosť šteňa potrebuje, a podľa svojho úsudku sa rozhodne, komu ho predá. Rovnako ako kupujúci má právo nákup odmietnuť, aj chovateľ môže zvážiť, do koho rúk zverí svoje šteniatko.

Keď vám chovateľ vysvetľuje dôležité informácie, oplatí sa pozorne počúvať a brať rady vážne. Zodpovedný budúci majiteľ sa na kúpu šteniatka dôkladne pripravuje – študuje plemeno, zisťuje si povahu konkrétneho šteniatka, nakupuje hračky, pelech, hygienické potreby. No predovšetkým robí informované rozhodnutia, aby psík skutočne zapadol do jeho života a pasoval k jeho životnému štýlu. Nie je to len otázka kúpy prvého pekného psíka, ktorý mu padne do oka. Rozhodujeme sa hlavou aj srdcom, nielen očami.

Naopak, poznám aj prípad, keď takýto prístup chýbal. Môj druhý pes, sučka Candy, pochádza z neoficiálneho chovu šteniat bez papierov – pravdepodobne z množiarne, o akých som už písala na svojom blogu. Jej pôvodná majiteľka o nej vedela len málo; šteňa Jack Russell teriéra si vybrala iba podľa vzhľadu.

Candy od nej, žiaľ, nedostala potrebnú výchovu ani starostlivosť. A keď sa slečna rozišla so svojím priateľom, bez výčitiek svedomia opustila aj Candy, ktorú ponechala na starosti jemu a jeho novej partnerke - mne.

Vodičský preukaz, zbrojný pas a "papiere na psa"

Niekedy mám pocit, že deti – a úprimne, ani niektorí dospelí – by sami nemali rozhodovať o tom, akého psa akej rasy prinesú domov. Možno by sa na kúpu psa hodilo niečo ako skúška, podobná tej na vodičský preukaz či zbrojný pas. V rámci skúšky by budúci majitelia odpovedali na otázky o konkrétnej rase alebo všeobecne o psoch a ich potrebách. Prinútilo by ich to minimálne zamyslieť sa, naštudovať si informácie, a zodpovednejšie zvážiť vlastné možnosti i časové kapacity.

Napríklad by bolo možné zabrániť tomu, aby si menej aktívni ľudia vyberali psy s vysokou potrebou pohybu. Alebo docieliť, aby si ľudia žijúci v byte bez výťahu nevybrali plemená s krátkymi labkami, ktoré trpia pri chodení po schodoch. Ak pravda nie sú pripravení pravidelne nosiť svojich miláčikov na rukách. 

Pes nie je vec – je to živý tvor s vlastnými potrebami a právom na dôstojný život i starostlivosť. Keby bolo získanie psa trochu zložitejšie, mnohí by si možno lepšie uvedomili, aké veľké rozhodnutie konáme, keď si prinášame domov zvieratko. 

Život s Jack Russell ter-iérkou (-oristkou)

Tento príbeh má ale šťastný koniec. Teda ako pre koho. Bývalá majiteľka veľmi rýchlo zabudla, že niekedy mala psíka. Teraz je spokojná, že vo svojom novom byte nemusí zbierať všadeprítomné chlpy – predsa len, krátkosrstý Jack Russell teriér mení srsť po celý rok a vo veľkom, možno ešte viac než iné plemená. Nemusí už pred hravou Candy schovávať svoje cennosti, prispôsobovať jej každodenný život ani sa obávať nevôle susedov, ktorým prekážal jej štekot, pretože ju nenaučila stíchnuť ani na povel.

Update z 23.10.2019 Aby ste si nemysleli, že preháňam a to pĺznutie nie je také strašné, prikladám názornú ukážku, nech si spravíte lepšiu predstavu. Na čistenie niektorých povrchov je aj môj výkonný vysávač príliš slabý. Budem asi musieť buď kúpiť nejaký super silný vysávač, alebo odstrániť všetky koberce. Lenže to sa potom bude zvuk jej štekotu viac odrážať od stien a susedia môžu hromžiť.


Candy je so mnou už dva roky. Jej vypadávanie srsti sa mierne zlepšilo, pretože dostáva nové krmivo so zložením primeraným potrebám jej organizmu (granulky obsahujú veľa poctivého mäsa a nie veľa kukuričného šrotu, ktorý musela jesť predtým.) Aj veľa iných vecí sme spolu zvládli. Postupne som ju odnaučila niektorým zlozvykom, a to nie bitkami, ale najmä trpezlivosťou, milým slovom, pochvalou či primeraným napomenutím (občas zvýšeným hlasom alebo odmietnutou maškrtou). 

Stále však máme pred sebou kus cesty – niekedy ju musím opakovane upozorňovať, aby nechodila do kuchyne (kde má kvôli vypadávajúcej srsti z pochopiteľných dôvodov vstup zakázaný), nežobrala jedlo od návštev (odo mňa si už netrúfne) a aby zbytočne neštekala. Viem, že to bude ešte dlhý proces. Aj keď už miestami strácam nervy, nevzdávam sa, skúšam nové prístupy a učím sa spolu s ňou.

Musím ale priznať, že naše povahy sú ako deň a noc. Candy je typická extrovertka: neposedná, komunikatívna a vždy v strehu, pripravená všetko komentovať a reagovať. Ja som naopak introvert, ktorý potrebuje naozaj veľa ticha, vlastný priestor a najmä pokoj pri práci a premýšľaní. Ak Jack Russell teriér nemá denne dlhú prechádzku alebo dostatok výbehu, je v byte ako "tryskomyš" – skáče, pobehuje, naháňa si chvost a šteká. A keďže nie vždy mám čas či energiu, aby som jej dopriala niekoľkohodinový výbeh, je to pre nás obe výzva.

Rána bývajú najväčšou zaťažkávacou skúškou. Potrebujem ticho a pokoj na rozbeh, zatiaľ čo Candy by už najradšej vítala celý svet. Najradšej by som ráno psíky vyvenčila rýchlou prechádzkou v uliciach, nech nikoho nestretnem a až neskôr dala dlhšiu prechádzku. Lenže Candy chce už ráno na všetko reagovať, všetko oňuchať, všetko okomentovať. Nenechá si ujsť žiadnu príležitosť na spoločnosť. A tak ku mne často priťahuje pozornosť, po ktorej ja vôbec netúžim. Vidím, že pre aktívneho extroverta či športovkyňu by bola Candy ideálnym spoločníkom na beh, bicykel či túru – no to zasa nie je nič pre mňa.

Občas sme ako oheň a voda. Napriek rozdielom ju mám úprimne rada a milujem všetky psy, no niekedy sa cítime ako spolubývajúce z donútenia. Ona vie byť naozaj zlatá – a keď prídem domov, víta ma temperamentným vrtením chvostíka a s očakávaním hladkania. Viem, že si ma váži. A nie preto, že by som ju podplácala maškrtami, lebo ja jej dám maškrtu len vtedy, keď si ju naozaj zaslúži. Ona jednoducho cíti, že mi na nej záleží a že ju mám rada. Aj keď som prísna a ona by najradšej neposlúchala nikoho.

Ak mám byť úprimná, športové aktivity s Candy mi veľmi nejdú, a ani môj partner nie je športový typ. Preto neviem, aká budúcnosť nás čaká a či jej vieme dať naozaj všetko, čo potrebuje. Možno by jej pomohol väčší výbeh. Záhrada, kde môže byť aj celý deň. Jedného dňa ju bude mať, pretože sa chceme presťahovať na dedinu. Možno jej v dome vyhradíme len určitý priestor, pokiaľ si s ňou nebudeme vedieť dať rady a nepustíme ju do iných miestností. Uvidíme. Nechávam túto vec otvorenú. Psík nám ale v každom prípade ostal „na krku“, aj keď si ho nikto z nás cielene nevybral – máme zodpovednosť, ktorá nám bola zverená len vďaka nezodpovednosti iného človeka. 

Naše povahy sú diametrálne odlišné. Je to tak, akoby sa navždy nasťahoval extrovert k introvertovi – chvíľu sa môžu tolerovať, no z dlhodobého hľadiska je to výzva. Snažím sa s Candy hľadať spoločnú reč a verím, že vďaka vzájomnej trpezlivosti a láske to spolu zvládneme. Lebo je členom mojej svorky a patrí ku mne rovnako ako Vikinka.

Candy nie je zlý pes, hoci sa veľakrát správa naozaj zle

V skutočnosti verím, že zlí psi neexistujú. Často je to len dôsledok nesprávnych rozhodnutí a nedostatku porozumenia zo strany človeka. Ak psík nemá dostatok vhodného výcviku, podpory a pozornosti, môže sa jeho správanie vychyliť nesprávnym smerom. 

Práve tak tomu bolo aj pri Candy – ešte predtým než sa k nám dostala, zažila výchovu, ktorá k nej síce mohla byť láskavá, ale chýbala jej dôslednosť a pravidlá. Jej pôvodná majiteľka riešila viac vlastný komfort než to, čo je pre psa skutočne dôležité z dlhodobého pohľadu.

Možno Candy milovala, ale často jej nechávala úplnú voľnosť; tým však sabotovala snahu svojho partnera o správny výcvik. Candy od nej dostávala krmivo podľa mierky „od oka“, nie podľa odporúčaní alebo potreby pohybu, čo prispelo k obezite. Bežne dostávala okrem granulovaného krmiva aj dobroty zo stola – stačilo, že si ich vypýtala štekotom alebo žobraním. 

Maškrty dostávala, no nie ako odmenu, ale aby bol pokoj. Navyše jej dávala aj to, čo by psík v žiadnom prípade nemal papať – mäsové paštéty, syry, sladkosti s rafinovaným cukrom či slané pochutiny určené pre ľudí. Takáto strava nie je pre psy vhodná a môže im časom vážne uškodiť. Najmä nadbytok soli je pre psy toxický.

Toxické vždy boli a možno ešte nejaký čas budú i vzťahy Candy k tým najmenším. Candy neznesie dupot detských nožičiek, pobehovanie, kričanie, hrkotanie koliesok hračiek... po deťoch vždy automaticky vyštartuje, musím ju pevne držať na vôdzke, inak by im bola schopná ublížiť. Aj mňa už veru neraz pohrýzla.


Ako sami vidíte, aj správanie pri stole v spoločnosti prevzala Candy z domova. Bola zvyknutá, že sa môže voľne pohybovať aj tam, kde ľudia jedia, vyskakovať k nim na stôl, ba dokonca sa sama núkať jedlom na stole. Osobitne v spoločnosti to spôsobovalo nepríjemnosti – psík sa otriasal vedľa tanierov, chlpy lietali do jedla aj do pohárov. 

Ak máte doma psíka s hustou a vypadávajúcou srsťou, je samozrejmosťou ho aspoň pravidelne česať a pomôcť mu so starostlivosťou o srsť. Logické, však? Bývalá majiteľka Candy však svojho psíka nečesala – dokonca ani nevlastnila kefu. Furminátor, rukavicu na česanie a uhladzovanie aj kefu som pre Candy kúpila až ja. A zo začiatku to s ňou bola veľká výzva, kým si na túto rutinu starostlivosti zvykla. Mám aj pamiatku na ruke v podobe jazvy po uhryznutí. Dnes si už túto procedúru užíva.

Chcem jasne zdôrazniť, že ja mám pochopenie voči nezdarom. Rozumiem, že vycvičiť psíka tejto rasy vyžaduje čas i pevné nervy. Jack Russell teriér je už raz taký. Má svojskú povahu a temperament. A osobne nemám problém podeliť sa so psíkom o jedlo, ak to považujem za vhodné. No nie je správne ani hygienické, ak nemá pes pri stole žiadne hranice. A navyše ho majiteľ nie je schopný/ochotný učesať a poriadne sa postarať o jeho srsť. 

Navyše Candy často počúvla "volanie prírody" a odbavovala sa ľuďom na nohách. Asi nemusím popisovať, ako trápne sa niektorí cítili. A ešte keď doma zistili, že ostrú srsť nedostanú z nohavíc či sukne inak než pinzetou... Iba majiteľka brala všetko s úsmevom. Čo k tomu dodať? Napadá mi iba jeden citát.

Dnes všetky tieto zlozvyky postupne odbúravam a Candy sa učí, ako sa správať ohľaduplnejšie aj v spoločnosti iných ľudí. Je to s ňou však stále ťažké. Keď si s priateľom chceme urobiť plán na pokojný víkend, alebo niekam cestovať, máme jednoducho smolu. 

Mladej dáme sa treba ozvať sa vopred a niekoľko dní doprosovať, aby náhodou nemala na ten termín žiadny iný plán. Ona si ho vlastne spraví vždy. Hneď potom, ako jej oznámime svoje plány. Je totiž pre ňu pohodlnejšie zaviesť Candy k inému človeku alebo do psieho hotela, než sa o ňu na pár dní postarať. A plány sú dobrou výhovorkoou. Vždy "už" niečo má.

Naša Viky vydrží kdekoľvek, ale Candy naozaj nemožno zveriť hocikomu. Iba tomu, kto ju pozná a s kým vydrží. A hlavne kto vydrží s ňou. Ochotných známych a členov rodiny môžeme zrátať na prste jednej ruky. Málokto nám ju postráži dlhšie než jeden deň.