Typy osobností - aby sme si rozumeli


Všetci sme určitým spôsobom škatuľkovaní, len podaktorí dostávajú nesprávny obal a nesprávnu nálepku. Vyriešme to raz a nadobro.


Každá osobnosť je úplne iná. Zatiaľ čo introvert žije minulosťou a veľa sa zaoberá dôsledkami činov, ktoré musí stále analyzovať, extroverti žijú pre daný okamih. Extrovert spravidla vyhľadáva očný kontakt a rád komunikuje s okolím, čím si neustále nachádza nových priateľov. Introvert už svoj okruh priateľov má a nepotrebuje ho rozširovať za každú cenu. V prostriedku MHD ho neraz poznáte podľa slúchadiel a pohľadu do zeme či neurčitým smerom mimo ľudí. Ale nič z toho nie je choroba. Všetko je úplne prirodzené a dané nastavením každého z nás, čo v tejto sérii článkov rada vysvetlím. Možno aj vy zistíte o sebe niečo viac. A možno dokonca prídete k novej nálepke. K tejto téme sa opäť vraciam, pretože:


  • vo svete vládne obrovské nepochopenie pre nadvládu väčšiny,
  • kvôli rozdielnym uhlom pohľadu sa nevieme zhodnúť v istých veciach,
  • ľudia sú nesprávne zaradení do tímov,
  • nepodporujeme v sebe ani v ľuďoch ich prirodzené schopnosti


  • a ja chcem, aby mal každý rovnako dobré podmienky pre svoj rast i existenciu. Svojimi článkami sa snažím prispievať k lepšiemu chápaniu inakosti.

    Pre nadvládu zdanlivej väčšiny sa nechápeme

    Už sa asi budem opakovať, ale vo svete, v ktorom sa kladie najväčší dôraz na vzhľad a rýchle jednanie, to vyzerá na silnú nadvládu extrovertov. Možno ani počtom nebudú v prevahe, ťažko povedať. Iba svoje názory otvorene hlásajú, zatiaľ čo introverti si ich zväčša nechávajú pre seba. Introvert radšej ostane ticho, než by argumentoval a riskoval vyvolanie konfliktu názorov. Preto si prvá strana automaticky myslí, že jej názor je ten najsprávnejší.
     „V extrovertnej spoločnosti je rozdiel medzi introvertom a extrovertom ten, že introvert je často nespravodlivo obviňovaný, až kým sa nepreukáže jeho nevina.“ ~ Criss Jami
    Svet je podľa mňa prudko extrovertný. Ústne dialógy medzi ľuďmi majú veľa slov, ale chýba im hĺbka. Tie písomné sú zasa krátke, ale k záverom sa nedopracujete tak ľahko. Dnes totiž nie je dôležité, akú kompletnú a výstižnú odpoveď dáte na niekoho otázku. Nikoho nezaujímajú "omáčky". Ani keď sú podstatné. Hlavne odpoveď podajte rýchlo a v krátkosti. Najlepšie osobne v priamej konfrontácii, telefonicky alebo emailom odoslaným obratom. Neraz dostanem odpoveď: "Zavolajme si k tomu." a už na mňa ide migréna... Čo je pre extroverta bežná vec, pre introverta môže byť nočná mora.

    Preto menšinoví introverti neradi chodia do spoločnosti introvertov, lebo stále ostávajú nepochopení a stále sa cítia ako piate koleso na voze. Spoločnosť potom dáva povahe introvertov prívlastky ako "arogancia, tichosť, konzervatívnosť, ignorancia, rezervovanosť..." bez toho, aby sa na vec pozrela aj ich optikou. V extrovertnom svete chýba porozumenie pre inakosť. Spoločnosť stále nepochopila, že hovorené slovo nie je vždy to podstatné. Kde sa jazyk nehýbe, tam môže byť veľmi činná myseľ, ktorej plodom je písané slovo alebo určitý produkt / služba.

    Pre iný uhol pohľadu sa nevieme zhodnúť


    Obidve strany, tak ako introverti, tak aj extroverti, potrebujú nejaké pravidlá a povinnosti. Súbory, kde sú definované normy i určité rozmedzia. Extrovertom pomáhajú príliš neuletieť a aspoň niečím sa zaoberať aj podrobnejšie. Introvertov zasa obmedzujú v príliš obšírnom videní vecí a umožňujú im zjednodušiť si život. A všetko by bolo OK, keby sme sa na normách vedeli obojstranne a jednoznačne dohodnúť plus hľadať kompromisy. Nie vnímať myslenie toho druhého ako choré a trvať len na svojom.

    Určite je správne riadiť sa zlatým pravidlom mravnosti: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe. Prečo sa však stále snažíme vo všetkom hľadať ideály?

    Ideály neexistujú. Čo je pre jedného krásne je pre druhého škaredé. Niektorí muži majú radi extrémne štíhle ženy, iní preferujú oblejšie tvary. Čo jednému vonia, to druhému smrdí. Čo niekto vidí ako extrémme komplikované, to je pre druhého malina. Na ideály teda neexistuje žiadna jednotná stupnica. Nastavujeme si ju už od detstva individuálne podľa toho, čo ľudia okolo nás považujú za ideálne. Ak napríklad bývame pol života na vykričanej ulici, zrejme nám typické talianske manželstvá budú pripadať ako úplne ideálne, lebo sú plné vášne a tie ostatné vyzerajú nudne. Uhol pohľadu vždy dokáže niečo ovplyvniť. Napríklad spomínané prostredie, okolnosti, skúsenosti, celkový kontext...

    Napriek všetkému si ale ľudia dovoľujú označovať iného človeka s rozdielnym vnímaním za podivína. Napríklad vtedy, ak nutne nepotrebuje byť v spoločnosti a neprezentuje svoj majetok. Byť videný v značkových handrách s najnovším modelom iPhone je "IN". A úplne rozumiem, že v istých situáciach to môže byť veľmi dôležité. Zvlášť ak sa pohybujete vo svete obchodu. Ale prečo je to tak? Lebo si nejaká väčšinová skupina zadefinovala ideálneho človeka ako dušu každej párty, ktorého je stále vidieť? Ako stvorenie zhovorčivé, ktoré sa aktívne zapája do aktuálneho diania, utráca peniaze za luxus a je vrcholne spoločenské?

    A čo ak si iná skupina povie, že ideálny človek nemusí byť vidieť, ale jeho prítomnosť poznáme podľa výsledkov jeho činnosti? Čo napríklad nejaké rozumné reformy? Alebo unikátne sociálne projekty, architektonické skvosty, veľké humanitárne činy, vynálezy, alebo len dokonalo odvedená práca, ako ju nikto iný nespraví? Títo ľudia nemusia byť v novinách ani v televízii. Nemotivujú ich peniaze ani sláva a prestíž. Hrdinovia si dokonca často ani neželajú byť menovaní, lebo nestoja o rozruch. Ak sú blogermi, tak možno nemajú záujem ani o blogerské stretávky a predvádzanie sa na sociálnych sietiach. Kto sa preslávi iba písaným slovom a nie videami a rôznymi aktivitami v spoločnosti, bude určite introvert. Introverti si nežiadajú o pozornosť na verejnosti. Ale preto majú byť divní? Introverzia nie je niečo, čo by sa malo liečiť. Je to len opačný protipól extroverzie. Iný názor, iný uhol pohľadu.

    Nesprávne zaradenie do tímu


    Všetci sme určitým spôsobom škatuľkovaní, akurát podaktorí sú balení do tých nesprávnych škatúľ. A dostávame aj nálepky. Na nich sa ale nepíše, v čom vynikáme. Skôr si nás zapíšu podľa toho, čo nevieme. Určite však uznáte, že NIKTO NA SVETE nemá prepoklady byť dobrým vo všetkom. Niektorí extroverti a introverti sú najlepší predajcovia. Jeden lepšie predáva v osobnom styku, tomu druhému viac svedčí online obchod. Iné typy sú empatické a tvoria geniálne sociálne programy. Iní zasa potrebujú niečo zdokonaľovať a optimalizovať po procesnej stránke alebo navrhujú konštrukcie. Ďalší majú cit pre módu a umenie. Každý disponuje určitým balíčkom, s ktorým sa pre nejakú aktivitu dokonalo hodí. A pre inú zasa absolútne nie.

    Ibaže ľudia spravidla nerobia to, na čo majú predpoklady. Sú otrokmi svojej rodiny, svojich zamestnávateľov, náhody a neraz aj vlastných výhovoriek, ako sa čo nedá. Pri riešení problémov a navrhovaní modelov nevytvárame kompletný obraz a nekombinujeme ľudí s ich balíkmi. Nasadené tímy sú poskladané doslova od brucha. Tým, že v nich chýba človek s určitou schopnosťou, sa ale nedosahujú dobré výsledky. Napríklad vznikne stránka elektronického bankovníctva, ktorá je prekrásna, ale k pohybom na účte sa dostanete klikaním na tisíc tlačidiel. Alebo má stránka veľa funkcii, no chýba prehľadné usporiadanie, preto stránka vôbec nevyzerá esteticky ani dôveryhodne. Asi chápete, čo som tým chcela povedať. Nemáme správne poskladané tímy a nevieme veci doťahovať do konca. Nikdy nebudú dokonalé, ale mohli by byť aspoň skvelé alebo dobré.

    Teórií osobností, s ktorých pomocou by sme mohli vytvárať dobré projekty, dnes nájdete veľa. Vedia celkom krásne vysvetliť jednotlivé typy osobností a dopomôcť ľudstvu k porozumeniu, ale nepoužívame ich. Mňa osobne napríklad zaujalo rozdelenie osobností, ktoré v roku 1921 stanovil Carl Jung. Rozdelil ľudí na introvertov a extrovertov. Tejto metóde ale čosi chýbalo. Nie je introvert ako introvert. Zatiaľ čo jeden koná intuitívne, ten druhý sa spolieha výhradne na svoje zmysly. Preto Jung doplnil k zaradeniu osobností ešte štyri základné funkcie ľudskej psychiky, ktoré jednotlivé typy ľudí kategorizovalo podľa myslenia, cítenia, vnímania a intuície.

    Carl to myslel dobre. No nevymyslel nástroj, ktorý by pomohol ľudí jednoznačne zaradiť. A jeho teória ešte potrebovala ďalší výskum. O ten sa počas druhej svetovej vojny postarala psychologička Isabel Briggsová Myersová spolu so svojou matkou Katharine - pedagogičkou. Vyvinuli systém otázok, výsledkom ktorého bol MBTI - test a v ňom 16 typov osobností, z ktorých 8 prislúcha k introvertom a 8 je extrovertných.

    Carl Jung i dámy zistili, že každý jeden človek má celý rad slabých miest, pre ktoré sa môže dostať do peknej šlamastiky. Má ale tiež početné výhody, ku ktorým existuje aj ďalší vlastník z tej opačnej strany. Napríklad výborná pozorovacia schopnosť dáva niektorým introvertom a extrovertom skvelé priestorové videnie a možnosť predvídať možné problémy skôr, než sa pustia trebárs do skladania nábytku. Už dopredu vedia, že policu neposkladajú, lebo im tam chýba súčiastka a idú si ju pýtať. Ušetria čas, ušetria námahu. Takým pozorovateľom je môj extrovertný brat aj introvertný priateľ. Asi i preto si tak rozumejú. Ďalšia skupinka má myslenie, ktorým optimalizuje každú aktivitu a svoje si nájdu aj ďalší ľudia.

    Takže v podstate aj introverti a extroverti majú vždy čosi spoločné a keby naozaj chceli, mohli by nájsť spoločnú reč. Len ich treba trošku inak pomiešať a mali by sme prejavovať viac tolerancie i pochopenia voči inakosti. Ako je poskladaná dúha, tak aj pracovné, študijné a výskumné tímy by mali byť pestré. Potom by nebol ani vo svete nesúlad. Keby bol každý zaradený do správneho tímu, prispôsobilo by sa mu prostredie, dostával by správny typ úloh, správne pomôcky, a na úlohách by pracoval s kolegami, s ktorými sa ich schopnosti vzájomne dopĺňajú, tímy by fungovali bez konfliktov a každému by sa dobre (spolu)pracovalo.

    Podporujme seba, podporujme iných a nesúďme


    Namiesto toho, aby sme zasahovali niekomu do života a snažili sa ho zmeniť, by sme mali inakosť chápať a podporovať. Tým nehovorím, že máme začať tolerovať vraždy, bitky a iné neduhy spoločnosti. Iba by sme sa mali poznať a chápať. Prečítajte si niekedy články o jednotlivých typoch osobností. Možno v nich spoznáte svoje dieťa, svojho suseda, priateľa, kamarátku. Odrazu sa vám otvoria oči a uvidíte ich v tom správnom svetle. Keď vám potom budú niečo hovoriť, lepšie im porozumiete.

    Ľuďom by sa malo pomôcť zaradiť. Niektorí dodnes nevedia, akú prácu by mali robiť a na čo sa perfektne hodia. Netvrdím, že je MBTI  osobnostný test úplne geniálny, použiteľný v každej jednej oblasti a 100 % spoľahlivý. Za prvé, otázky v ňom sa dosť opakujú, len v trošku inej formulácii a nie každému budú zrozumiteľné. Za druhé, človek môže mať svoj balík plusov i mínusov, ale z veľkej časti ho formuje prostredie. Je schopný niektoré prirodzené modely jeho správania časom prispôsobiť potrebám spoločnosti a potlačiť svoje JA. Na otázky v teste tak bude odpovedať nie podľa seba, ale tak, ako to od neho očakáva spoločnosť. Napríklad bude tvrdiť, že je rozhodný, pretože sa o to celý život snaží a váhavosť si nepripúšťa. Výsledky testu potom budú nejednoznačné. Ale určite sa v nich aj tak nájde, pretože tie popisy osobností sú dosť všeobecné. Kritici tvrdia, že sa v nich nájde každý človek, čo je ale celkom možné. Veď kus opačného protipólu je v každom z nás. Naozaj nikto nie je 100 % introvert alebo 100 % extrovert.

    Testy osobnosti ako akúsi náuku o osobnostiach by skôr bolo dobre zaradiť ako povinne absolvované učivo so záverečným dotazníkom na druhý stupeň základných škôl. Dieťa ešte nie je až také ovplyvnené všetkým. Absolvovalo by test, na konci ktorého by sa mu dal orientačný zoznam povolaní, krúžkov i projektov, na ktoré sa hodí. Deti by pochopili svoju inakosť, svoj spôsob zmýšľania v tom najdôležitejšom veku. Azda by neplytvali časom na vysmievanie sa iným, keby mali svoje vlastné ciele a poznali charakter aj ciele spolužiakov. Celý ich ďalší rozvoj by tak mohli aj s pomocou rodičov a pedagógov posunúť tým správnym smerom.

    Deťom sa treba venovať, ukazovať im povolania, nechať ich skúšať rôzne aktivity, viesť ich k tolerancii i pochopeniu druhých a dať im aspoň nejakú možnosť rozhodnúť sa o svojej budúcnosti. Aj keby ste im z rôznych príčin nemohli poskytnúť tie najlepšie podmienky a školy, stále ich môžete dostať k vysnívaným povolaniam veľmi blízko a sami si tam neskôr preskočia. Už budú mať základ.

    Ale byť skvelým rodičom, priateľom, partnerom znamená oveľa viac. Nepochopíte iného, kým sa mu nedostanete tak trošku pod kožu. A to sa žiaľ nedá spraviť nijako inak než študovaním, sledovaním okolia a úprimným záujmom o ľudí. Preto teóriu osobností nepodceňujte. Cez typy osobností spoznávajte charaktery. Zistite si, na čo majú ľudia z vášho okolia predpoklady a najmä už nikoho nesúďte za to, že je iný. Každý tvor si zaslúži byť šťastný a chápaný.
    ZDIEĽAJTE:

    Zverejnenie komentára

    Ďakujem za to, že ste si našli čas, prečítali článok a zanechali komentár k tejto téme. Vážim si to. ♥ Ostatných poprosím, aby mi sem nevkladali odkazy na Giveaway ani odkazy do e-shopov. Reklamy tu nechcem. Ďakujem.

    Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...
    Design: OddThemes | Nájdete na: Blogger Themes