Čo je láska? Dôvod zošalieť?

Želaj si a dostaneš... prinajlepšom lásku, prinajhoršom jednu po papuli, alebo aj oboje. :-) Neviem teraz, či mám tento článok podať ako vzťahovú poradňu, pretože ja v láske asi fakt nie som dobrá. A možno len beriem všetko smrteľne vážne presne ako beriem svoje blogovanie a život ako taký. Ale aspoň sa pokúsim vysvetliť, kam smerujem.



Začalo to nevinne. Vlastne skončilo, ale tak to má byť, lebo kde niet konca, niet ani nového začiatku. Rozpadol sa mi dlhoročný vzťah a svadba skončila o máličko skôr než nadišiel môj svadobný deň. Chválabohu, lebo keď si predstavím sled udalostí, čo sa vtedy udial (len v opačnom poradí), mám z toho husiu kožu. Asi to tak muselo skončiť a vlastne ma tam hore vzali na milosť a mala by som ďakovať.

Od tej doby som prešla mnohými fázami:
  1. Chcem každého, len to nepoviem (bez srandy, fakt mi šibalo)
  2. Nechcem žiadneho, hľadím do zeme a aj tak ma chcú
  3. Aj by som niekoho chcela, ale nedám to znať a aj tak nemám čas
  4. Už mám čas, hľadím pred seba i okolo seba, ale to nestačí
  5. Už to mám na háku a nehľadám, nech si ON láskavo nájde mňa
  6. Je mi nanič a modlím sa, nech sa stane zázrak a ON si ma nájde

Takže v tej poslednej fáze som prosila, prosila, hľadela na hviezdy, či nejaká nebude padať. Šklbala som lupienky margarétkam, počúvala kukučku, vykladala si tarorové karty a všetky tie poverčivé hlúposti. Ale hlavne som sa modlila. Už som nechcela ďalšie sklamanie. Chcela som niekomu urobiť život šťastným a keby sa podarilo, tak aj trošku šťastia pre seba mať.

Nešlo mi o to, aby prišiel hneď ON, že po ňom rovno skočím. Nie som šelma. A beriem to tak, že niekedy nepríde láska, ale najskôr pošle kuriéra s odkazom. Kuriéra ako dobrého priateľa, ktorý vás vytiahne zo samoty na svetlo, kde uvidíte, že muži vlastne existujú, hoci ste si mysleli, že slobodný normálny muž je už vyhynutý živočíšny druh. Po kuriérovi sa nesluší skákať, hoci aj kuriéri sú niekedy chutní. ;-)

V mojom prípade mi ale láska poslala ako kuriéra pekného chrapúňa, ktorému záležalo na tom, aby aj kamarátka (ak ma tak vôbec bral a nemal iné úmysly) vyzerala reprezentatívne ako dobrá kosť. Ako to dopadlo, to už viete. Stop blogovaniu, začiatok hýbania sa a občas aj sebaničenia. Depresie, uzatváranie sa do seba, žiadne rande, len so psíkom von a hľadieť do zeme. Tam, kde bola moja psia slečna Vikinka. Zhruba na úroveň jej šišatej hlavy a ňufáčika.

Keď som si dala život ako tak do poriadku a ešte stále sa modlila, napadla ma spásonosná myšlienka. Ísť sa baviť. Ale nie vonku. Vlastne ani neviem, čo to znamená baviť sa. Okrem práce a týchto odborných vecí okolo zdravia a kozmetiky nemám nejaké témy na rozhovory a keby ma niekto vzal vonku, budem asi mlčať ako partizán. Alebo v strese mlieť jazykom. Nebola by so mnou moc psina. Jedine, že by som vzala Vikinku. Ona samá je psina. Ja som *nudná.

- - - - -
*Malé odbočenie... Matne si spomínam, že som sa bavila naposledy pred 10 rokmi. Ale to mám len sprostredkovaný príbeh. Po tom, ako som vypila niekoľko borovičiek a pív, ma známi videli tancovať na pódiu okolo tyče. :-D A ja trúba si to ani nepamätám, takže ťažko to niekedy budem vedieť zopakovať alebo aspoň napodobniť. :-)
- - - - -


Aby ste chápali, moje chápanie slova "baviť sa" bolo aktivovať si **PLUSko na Pokeci a z čistej recesie si ísť obzerať chlapov cez funkciu Stretko. Chápete tú absurdnosť spojenia týchto vecí JA - obzerať chlapov - riskovať, že sa o tom dozvedia (lebo možno budú mať aj oni PLUSko)?

- - - - -
** PLUSko - služba, ktorú poskytuje chat na stránke Pokec.sk. Ide o zobrazovanie profilov osôb, ktoré o Vás prejavili záujem. Služba zahŕňa aj niečo na spôsob zoznamky. Nazýva sa to Stretko, kde vám stránka ponúkne niekoľko osôb a v prípade obojstranného záujmu o stretnutie sa môžete aj skontaktovať.
- - - - -

A stalo sa. Dvaja sa dozvedeli. Obzrela som si jedného a ani som neklikla, že mám záujem o stretnutie a už mi písal. Tento muž je dnes mojim kamarátom. Hneď druhému som klikla, že mám záujem o stretnutie (ďalšia nevysvetliteľná vec, že som si dovolila vôbec kliknúť), lebo mi bol veľmi sympatický a v momente som zistila, že záujem je obojstranný. To som sa okamžite zapýrila a obzeranie chlapov nechala tak. Ale už bolo neskoro a tento už o mojom záujme vedel. No čo vám budem hovoriť, strach, zdesenie, panika v mojich očiach. Ešteže to nemohol vidieť.

Keď si prečítal v mojom profile informácie o mne, bol veľmi pobavený. Ja som totiž zo zásady v profile písala pravdivo, ale svojsky. Na otázku, kde pracujem, som napríklad napísala, že v oblasti kancelárskeho stola, stoličky a na fitlopte už nesedávam, lebo ma z nej pár krát vykotilo (kolegyne z predošlej práce dosvedčia, že naozaj som pár krát ležala horeznačky za loptou). Na otázku, akú farbu očí mám, som napísala, že moje oči sú ako jazero s inváziou siníc (a fakt sú zeleno-modro-šedé). Skrátka samá haluz, ale stačilo to na to, aby mal o mňa záujem.

No a tak sme si začali písať, potom sa stretli a padli si hneď do oka. Ja mimozemšťanka, on mimozemšťan rovnaký ako ja... To bola láska na prvý pohľad. Dvaja mimozemšťania sa stretli v medzinárodný deň UFO. :-) Začali nám krásne dni. Chodili sme spolu na prechádzky, stanovať, brali aj Vikinku, jedna báseň.

Báseň sa však začína meniť na dramatickejší žáner. Ako ja, tak aj on má kadečo za sebou a ešte sa z toho nedokázal celkom spamätať. Mňa už veľa vecí prebolelo a keď niekto do nich zatne, krv už netečie a ani slzy. On má ale mnohé problémy a boj s nimi je ťažký, čomu rozumiem. Tiež mi trvalo roky zneutralizovať tú kyselinu, čo ma rozožierala zvnútra. Tiež som musela odčerpať vodu z podpalubia, ktorá ma ťahala ku dnu a to bez toho, aby som ju len uzatvárala v plavebných komorách. Nikdy neuzatvárajte svoje problémy. Musíte sa im postaviť! Aj on sa musí.

Ja som trpezlivá a pomáham mu, ako len viem, no už to začínam robiť na úkor straty vlastnej identity. Nikam nechodím a niekedy mám problém vôbec odpovedať priateľom. Odpovedám stroho. Nech sa za to na mňa nehnevajú. Len nechcem rozvíjať konverzáciu, lebo sa bojím, že sa ma opýtajú, ako sa mám a ja neviem klamať. Hneď by som povedala, že sa mám na H... a nechcem svoje starosti rozoberať. Som v permanentnom strese a vidieť to na mojich očiach i pokožke. Bojím sa čo len stretnúť s niekým, kto ma pozná. Videl by, že tá žiara v mojich očiach kamsi zmizla. Už teraz sa obávam Vianoc. Ja ich beriem ako najdepresívnejšie obdobie v roku a ak náš príbeh skončí zle, budú to asi najhoršie sviatky v mojom živote. Lenže ak sa vzdám, budem si to celý život vyčítať. Poznáte môj postoj k láske. Vždy dávam všetko a ja v tejto vidím potenciál a tiež tie šťastné momenty. Ja vidím, že jemu nezáleží na tom, koľko vážim a ako vyzerám a že ma ľúbi aj takúto. Ja to cítim rovnako a bolo by odo mňa sebecké nepomôcť mu. Tiež ho ľúvim a chcem v túto lásku veriť, hoci je to ťažké.

A aby som nemyslela stále na zlé, radšej viac blogujem. Keď venujem svoj čas vám a píšem články, trošku ma to pozdvihne a vidím, že moje články mnohých z vás tešia. A ja sa teším, že zasa píšem (vždy ma to bavilo) a že sa tešíte. Dúfam, že už nebudem musieť nikdy spraviť takú dlhú pauzu. To sebaničenie aj tak nebolo na nič dobré. Síce som predsa niečo schudla a zatiaľ sa tak nejako držím, no ja viem, že ďaleko lepšie pôjdu kilá dolu so šťastím. Dúfam, že s našim spoločným (Ja + ON) a šťastím v pohode skĺbeným s blogovaním.

Držte mi palce. Alebo viete čo? Aj keď mi tento život spôsobuje neskutočné depresie a niekedy už nemám síl, nedržte ich mne, ale ich držte jemu. Aj za tú cenu, že by to mal byť môj posledný nevydarený vzťah a do konca života by som mala ostať sama. Toto je môj posledný pokus a dúfam, že bude konečne s dobrým výsledkom. V matematike nie som dobrá a ani v láske asi nie, no by v tom musel byť čert, aby mi aspoň jeden z tých zložitých príkladov nevyšiel.
ZDIEĽAJTE:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za to, že ste si našli čas, prečítali článok a zanechali komentár k tejto téme. Vážim si to. ♥ Ostatných poprosím, aby mi sem nevkladali odkazy na Giveaway ani odkazy do e-shopov. Reklamy tu nechcem. Ďakujem.

Design: OddThemes | Nájdete na: Blogger Themes