Táto roztomilá psia slečna sa volala Vilma, no my sme jej doma nepovedali inak než Vilmuška alebo skrátene Muška. A toto je jej celý príbeh.
Smutný koniec jedného príbehu a rozpačitý začiatok druhého
Priateľ i moja mama mali o mňa veľké starosti. Hovorili, že mi už nikdy nedovolia žiadneho psa, pretože sa na každého až príliš silno citovo viažem a dám im celé svoje srdce. Ako odišiel Endy a po ňom Vikinka, nebolo dňa, v ktorý by ste ma aspoň raz neuvideli s červenými očami od plaču. Ale 26. 1. 2021 večer sa malo čosi zmeniť.
Inzerát, ktorý by vytočil každého milovníka psov
Bolo už veľmi neskoro a mne sa opäť nedalo spať, nuž som scrollovala príspevky na Facebooku, keď sa mi odrazu ukázal príspevok stránky Westík v núdzi. Jej administrátorka zdieľala text inzerátu, ktorý zbadala na známom inzertnom portáli. Za taký text by autorovi v momente vylepil facku každý, kto neznáša prznenie slovenského jazyka, no ja by som toho hajzla (s prepáčením) nechala sedieť kvôli tomu, čo som vyčítala medzi riadkami. Nie za gramatiku.
Bol to samozrejme inzerát množiteľa, ktorému bola fenka dobrá iba dovtedy, kým mu pri každej príležitosti mohla vrhnúť dostatočný počet šteniatok, na ktorých on kráľovsky zarábal. Bez akýchkoľvek vedomostí, nákladov na chov a výdavkov za potrebnú zdravotnú starostlivosť. Pravdepodobne žila v pivnici, kde za celý deň nezasvietilo slniečko. Keď bola u nás doma, úplne najradšej sa vyvaľovala na slniečku, obdivovala vtáčiky, oblaky na oblohe, skrátka všetko, čo predtým nepoznala. Množiteľovi bolo ukradnuté jej zdravie. Psychické i fyzické. Chrbátik mala od nekvalitnej výživy a vrhov šteniat celý prehnutý nadol. Bruško jej viselo. Ani jej vekom si ten chrapúň nebol istý. Veterinárny lekár skonštatoval, že bude zrejme mladšia než 6 rokov. Do preukazu jej napísal dátum narodenia 26.1.2016., akoby mala len 5 rokov.
Len tak mimochodom, behom niekoľkých mesiacov sa tento človek rovnakým spôsobom zbavil aj ďalších 3 westíkov - 2 sučiek a 1 psíka, ktorí už tiež zrejme nepodávali nadštandardné výkony.
Na inzerát som nevolala a fotku sučky nepýtala. V takú neskorú hodinu by to bolo odo mňa drzé. I keď, ťažko povedať, čo je väčšia drzosť. Či niekoho otravovať o jedenástej večer, alebo byť bezcitným hovädom, ktoré bez mihnutia schmatne svojho psa za šiju a podá ho záujemcovi cez plot držiac za kožu, akoby to bol králik alebo nejaká nepotrebná vec. Ako mi neskôr povedali.
Nepokojné dni v žilinskom byte
Text inzerátu mi nedal zaspať. Bolo mi nad slnko jasné, kto sa westíka zbavuje. Že sa v Kolárove s najväčšou pravdepodobnosťou nachádza zúbožené stvorenie, ktoré nikdy nepoznalo skutočnú ľudskú lásku a môže sa ma dokonca báť. Nebolo mi treba vidieť žiadnu fotografiu. Vzala by som si ju aj keby mala iba tri nohy, dva zuby a jedno ucho. Pocit, že táto sučka westíka by mala byť naša a že k nám patrí, mi nedal pokoja.
Kým som stihla priateľovi ukázať inzerát a hodiť vážnu reč, príspevok bol aktualizovaný. „SUČKA JE DAROVANÁ" stálo na začiatku textu. A o pár dní sa na Facebooku na profile pani z OZ Pes v srdci aj v skupine objavil album s názvom „VILMUŠKA".
Od tejto chvíle to bolo so mnou ešte horšie. Chcela som Vilmušku čoraz viac. Rokmi v množiarni zničená sučka potrebovala niekoho, kto by bol schopný sa o ňu postarať po všetkých stránkach - o telo, psychiku i vizáž. Vyžadovala veľa lásky, trpezlivý výchovný prístup, poriadnu starostlivosť o srsť a hlavne pokoj. To všetko som jej mohla dať. Keď vidím týrané stvorenie ženského pohlavia, často to vo mne prebúdza spomienky na vlastnú minulosť a silné ochranárske sklony. Tiež neznášam nespravodlivosť. A je mi jedno, či ide o človeka alebo zviera. Niekedy si skrátka neviem pomôcť a musím zasiahnuť. Aj keby som pri tom mala schytať ranu päsťou.
Bola som ako tvrdohlavé decko, ktoré si stále mlelo len to svoje. Pritom ma celá rodina presviedčala, nech si dám s chovom psíkov pauzu a žiadneho domov nenosím. Dokonca aj veterinárny lekár neskôr krútil nado mnou hlavou, prečo som sa rozhodla adoptovať vyrodenú sučku s dirofilariózou (vážna diagnóza) a nie nejaké malé zdravé šteniatko. Všetci sa ma pýtali, či nemám dosť vlastných starostí.
Či nemám? Ale mám. No osvojenie Vilmušky a poskytnutie bezpečného domova bola pre mňa väčšia priorita. S jej záchrankyňou sme si niekoľkokrát napísali, volali, boli to dlhé hovory a druhú marcovú nedeľu nastal ten vytúžený deň, kedy sme si Mušku-Vilmušku doviezli domov. Priateľa som nakoniec presvedčila, aby sme si ju vzali a šiel po ňu so mnou. Svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval.
Čo sú to dirofilárie?
Dirofilárie sú parazity prenášané infikovaným komárom do tela zvieraťa. V našich končinách ich výskyt nie je až taký rozšírený, no na juhu Slovenska už zaznamenali niekoľko prípadov. Zo zvieraťa na človeka sa ochorenie preniesť nedá. Respektíve dá, no musel by nás jedine poštípať ten istý komár a aj keby sa to stalo, parazit nie je schopný v tele človeka dospieť. Ohrozuje iba zvieratá.
Ak sa majiteľ žijúci v endemickej oblasti o svoje zviera nezaujíma, ani mu nedáva pravidelne robiť testy (čo by mal), pôvodne mikrofilária kolujúca v krvi dospie na dospelého červa a ten sa rýchlo postará aj o rozšírenie svojej rodiny.
Dirofilarióza môže mať dve formy. Kožnú a srdcovú. O Vilmuške sme si mysleli, že má iba tú kožnú a hneď sa aj na ňu začala liečiť. Žiaľ, neskôr sme zistili, že mikrofilárie boli v celom jej telíčku. Obidve formy. Po zistení, že sme sa ich ani po dlhej liečbe nezbavili, som vzala Mušku na veterinárnu kliniku ku kardiológovi, nech vieme, na čom sme. Srdiečko mala čisté, no jedno klbko z pravdepodobne dospelého parazita/parazitov našiel prístroj v pľúcnej tepne. Klbko bránilo krvnému obehu. Bolo vidieť, že krv má čo robiť, aby okolo zhluku prešla. Jej akútny zápal pľúc síce nespôsobili dirofilárie, no rozhodne jej nepomáhali sa z neho vyliečiť.
Ak by sa bola choroba zachytila včas, kým boli parazity mikroskopickej veľkosti, vôbec nemuseli v tele Mušky dospieť. V množiarni sa ale všetko zanedbalo a žiaľ, liek na zabitie dospelých parazitov na Slovensku ani v okolitých krajinách dostupný nie je. Jediným spôsobom liečby u nás je mesačné podávanie liečiva, ktoré zabíja potomstvo a skracuje dospelým parazitom život. Takáto liečba však môže trvať a väčšinou trvá celé roky a oslabuje imunitu i fyzickú výdrž psíka.
Nuž čo vám budem hovoriť, nebolo mi všetko jedno. Muška nemala dovoleného veľa pohybu, pretože by sa mohla až príliš zadýchať. Veľmi mi tiež záležalo na jej zdravej strave, pravidelnej kontrole krvného obrazu a doplnkoch na podporu obranyschopnosti. Mala sa u nás ako v bavlnke a strážila som ju ako oko v hlave.
Aká bola Muška-Vilmuška svojou povahou?
Tento článok už mám napísaný nejaký ten dník. Stále som však nevedela nájsť pekné obrázky a tak ho žiaľ zverejňujem až dnes, dva dni po smrti mojej bielej lásky Vilmušky. 😭 Toto prekrásne a milé stvorenie už je za dúhovým mostom, na nebíčku medzi anjelmi.
Vilmuška bola úžasná. Keď som na ulici zakričala povel a jej skrátenú verziu mena „Muška“, hneď sa za nami otočilo niekoľko zvedavých krkov. Bol to veľmi milý hafan, ktorý sa spočiatku všetkých ľudí bál. Až postupom času začínala na nich Muška hľadieť s čoraz menším strachom. Doma pri mne bola ale vždy veselá. Strach mala iba z predmetov s dlhou rukoväťou (pravdepodobne ju v množiarni niečím bili) a náhleho hluku (tresnutie okna, pád niečoho na zem). To sa hneď utekala skryť.
Nielen ľudia za Muškou ale aj Muška za ľuďmi otáčala svoj krk. Hlavne za tými, ktorí boli na ulici s nejakým zvieratkom. K zvieratkám sa správala dobre. Bola veľmi priateľská a tolerantná. Zaštekať a výstražne cvaknúť zubami vedela iba vtedy, ak ju nejaký psík až príliš otravoval.
K cudziemu človeku bez psa sa Vilmuška málokedy priblížila na dosah ruky. Najmä ak bol tým cudzím človekom muž. Stačilo jej začuť mužský hlas a chvostík išiel nadol. To u nej vždy znamenalo strach, ktorý pri začutí veľmi hlbokého hlasu sprevádzala aj triaška. Je dosť možné, alebo skôr vysoko pravdepodobné, že sa Muška so ženami toľko nestretávala a od mužov nezažila nikdy nič dobré. Bála sa preto aj môjho priateľa. Prechovávala voči nemu rešpekt a dovolila mu hladkanie, ale aj po dvoch rokoch spoločného života neustále odskakovala a utekala, keď k nej natiahol ruky, že si ju pritúli.
Jej strach našťastie netrval večne a v mojej prítomnosti nebol až taký silný. Neraz som Mušku so Stankom našla uvelebených na gauči na hore vankúšov, kde sa od neho nechala hladkať a škrabkať. Akonáhle odtiahol ruku, hneď ju ňufáčikom hľadala a postrkovaním prosila, aby pokračoval. Bez problémov sa s ním šla aj vyvenčiť. Vykračovala popri ňom po chodníku a veselo vrtela chvostíkom. Keď ráno priateľ odišiel do práce, hneď obsadila jeho paplón alebo vankúš. Ako sa ukázalo v posledné dni jej života, potrebovala iba viac času, aby si získal jej plnú dôveru, ale ľúbila ho.
Mne od začiatku z nejakého zvláštneho dôvodu verila vo všetkom. Pripomínala mi tým Vikinku, tiež veľmi tolerantnú sučku. Dovolila mi učesať a otrimovať srsť, ostrihať pozúriky, zmerať teplotu, umyť labky, všetko. V aute sa vozila rada a jej správanie by hocikto označil ako ukážkové. Nepotrebovala vyskakovať a upozorňovať na seba. Pekne si mi sadla alebo ľahla na kolená a bola tichučko. Ani doma Muška-Vilmuška neštekala. Jej varovný štekot sa ozval iba vtedy, keď k nám niekto šiel a mala pocit, že by nám to mala oznámiť. Inak ju vôbec netrápilo, čo sa deje vonku pod oknami alebo niekde mimo bytu. Žiadny zo susedov sa na ňu nikdy nesťažoval.
Že bola Muška určená nám, sme poznali aj podľa jej ďalších vlastností. Z 50 % to bola Viky a 50 % Endy. Fyzicky, duševne aj povahovo. Akoby bola ich dcérkou. Pokojnú povahu, nos na ľudí a vynikajúci apetít mala po Vikinke, plachosť, veselosť a vďačné srdiečko po Endynkovi. Jediný rozdiel bol v dĺžke trupu. Vždy sme sa smiali a prirovnávali našich hafanov k autám. Vikinka bola svojou krátkou dĺžkou hatchback, Endynko combi. Muška bola podľa tejto klasifikácie sedan. Mala dlhšie telo než Viky, ale kratšie než Endy.
Jedinečné črty Mušky-Vilmušky
Keď si Muška u nás prvýkrát ľahla do svojho pelechu, začala s pomocou jazýčka a podnebia vydávať známy zvuk „Ke-ke-ke-ke-ke" ako robila Viky a hneď na to niekoľkokrát zakrochkala ako Endy, mne i priateľovi hneď vbehli slzy do očí. Muška nám vrátila, čo sme stratili. Bolo to, akoby sa naše predošlé psie lásky prevtelili do nej a nikdy neodišli z nášho života. Tiež si rada zahrabávala maškrty do gauča, do pelechu alebo pod môj paplón. Presne ako oni.
Čo bolo na Muške od začiatku úplne jedinečné, bola jej záľuba v zbieraní ponožiek. Čím viac zapáchali, tým viac ju priťahovali. Svojim zberateľstvom naučila priateľa hádzať nosené ponožky do koša na špinavú bielizeň. Posledné mesiace života už síce ponožky až tak aktívne nevyhľadávala, no občas si predsa nejakú odniesla v zuboch do pelechu. Stačilo ju nechať na mieste, kam dosiahla.
Veľmi podarené boli aj jej prejavy radosti. Pri hre prejavovala radosť cvakaním zubov. Cvakala nimi, akoby ma chcela pohrýzť, no väčšinou cvakli zuby naprázdno. Ak v nich aj skončila moja ruka či noha, stisk čeľuste nebolel. Keď takto vystrájala, hovorila som jej, že je „Zubocvak". Vnímala to podľa všetkého ako kompliment, lebo veselo vrtela chvostíkom. Šťastie prejavovala aj vyskakovaním a dvíhaním predných labiek. Buď poskakovala ako kozliatko (a Endy), alebo sa stavala na zadné labky a prednými labkami pohybovala rytmicky nahor, nadol, ako keď psíci prosia.
Čo mi Vilmuška dala do života
Bola to moja veľká psia láska. Jej krutá minulosť mi po celý čas ukazovala, aké dôležité je dbať na prevenciu, prejavovať svoje emócie (nie ich skrývať) a starať sa o svoje zdravie. Telesné aj duševné. Len vďaka nej som začala chodiť na pravidelné preventívne prehliadky. Ak mám nejaký problém, všetko si o ňom naštudujem a obraciam sa na odborníkov. Presne tak, ako som riešila aj jej problémy. Kúpila som si tiež niekoľko knižiek o chove a výcviku psíkov, o zdravej výžive, kuchárskych kníh i náučných kníh o zdraví, ktoré vo voľnom čase čítam. Niektoré získané informácie už boli dokonca zavedené do praxe. Všetky väčšie investície do zdravia a vzdelania sa udiali prakticky za života Vilmušky. Akoby ma k tomu viedla.
Ja som jej na oplátku chcela poskytnúť bezpečný domov a veľa lásky. Chcela som ju naučiť dôverovať ľuďom a dovoliť jej začleniť sa do kompletnej rodiny, v ktorej snáď časom mohli byť i deti. Tie by ju určite ľúbili rovnako ako ja s priateľom. Žiaľ, Vilmuška sa našich detí nedožila. Zomrela po dlhom a vyčerpávajúcom boji so zápalom pľúc, ku ktorému sa pridružili aj iné problémy.
Nebudem klamať. Sú to iba dva dni, no stále tomu nemôžem veriť a stále plačem. Vidí sa mi veľmi nespravodlivé, že musela zažiť dlhý zlý a potom iba kratučký dobrý život a odísť z neho utrápená. Viem, že keby ma videla s takýmito červenými uplakanými očami, asi by nebola spokojná, no ja som už taká. Do všetkého, čo robím a prežívam, dávam 100 %. Na 100 % (ak nie viac) ľúbim, chránim, pracujem, starám sa a žiaľu tiež nedokážem dať menej energie.
O tom, ako celý náš boj prebiehal, si prečítate v niektorom z budúcich článkov. Chystám totiž jeden zvláštny projekt, o ktorom sa ale teraz nejdem rozpisovať. Všetko sa včas dozviete. Teraz potrebujem iba spracovať svoj žiaľ, nabrať sily a zmieriť sa s tohto obrovskou stratou.
Muška, budeš nám všetkým veľmi chýbať. Dúfam, že si na krásnom mieste a Endy s Vikinkou sa tam s tebou pekne hrajú. Je vám všetkým veselo a netrápia vás žiadne choroby. Pár rokov to ešte potrvá, no raz sa do vašej svorky opäť pridám. Do tej doby budem na vás všetkých spomínať, lásky moje biele nevinné.
Zverejnenie komentára
Ďakujem za to, že ste si našli čas, prečítali článok a zanechali komentár k tejto téme. Vážim si to. ♥ Ostatných poprosím, aby mi sem nevkladali odkazy na Giveaway ani odkazy do e-shopov. Reklamy tu nechcem. Ďakujem.