DIY: Bazový sirup a iné bylinkové sirupy

Vyrobte si sami osviežujúci bazový sirup. Alebo využite bylinky a naučte sa robiť sirupy, ktoré vám pomôžu uľaviť pri chorobe.

Sirupy sú božským vynálezom. Niektoré si nalievame na lyžičku a dávkujeme, keď na nás lezie nejaká choroba. Tými ďalšími po zriedení vodou zasa zaháňame smäd. V dnešnom článku som vám chcela pôvodne predstaviť iba nápojový sirup. Konkrétne bazový sirup. Ale viem byť aj užitočnejšia a pomôcť vám využiť znalosti i na prípravu liečivých sirupov z byliniek. Oboje sa vám v živote určite zíde.

Tento článok sa môže zdať dlhý a výroba sirupu tým pádom ťažká. Ale ťažké to nie je. Iba sa vám snažím podobne objasniť celý postup, aby ste vedeli, čomu sa máte vyvarovať. Bežné recepty na internete nie vždy uvádzajú každý potrebný detail. Alebo sa v nich aj čosi píše, no chýba vysvetlenie, prečo sa to tak robí a človek náchylný na zjednodušovanie procesov tak ľahko spraví chybu. Tá vo finále vedie k pokazeniu sirupu a celá robota môže vyjsť navnivoč. Tak si poďte čosi o tom prečítať a hor sa na výrobu sirupov.

Bylinkové sirupy proti chorobám

Dnes nájdete v lekárni veľa rôznych sirupov. V niektorých sú rozpustené antibiotiká, v iných liečivá proti kašľu, bolesti či horúčke.  Veľkú obľubu si taktiež získali sirupy zložené výlučne z byliniek. Nám v lekárni sa napríklad výborne predával skorocelový sirup i sirup z materinej dúšky. Ľudia ich kupovali vo veľkom.

Pamätám si však trošku iné časy, kedy boli ceny týchto produktov výrazne nižšie. Malé balenie sa dalo kúpiť už od 20 Kč a veľké stálo len okolo 30 Kč  (1,12 €). Čo sa odvtedy zmenilo? Nemyslím si, že sa výrobcom za tých 13 rokov až tak výrazne zvýšili náklady. Ceny však vystúpili trojnásobne. Je to cena za reklamu? Je to vysoká marža distribútorov a predajcov? Alebo si výrobcovia nechávajú takto priplácať za pohodlnosť zákazníka, ktorý si môže kúpiť sirup aj v zime, keď je skorocel pod snehom?

Dnes sa vyplatí vyhrnúť rukávy. Všetko je drahé, čo si kúpite už hotové. Napríklad moja psia slečna Vikinka nedávno dostala na pľúca sirup, ktorý tvorí pamajorán obyčajný, šalvia lekárska, prvosienka jarná, glycerol, voda a konzervačná látka. Sirup Vikinke pomohol, no tiež nebol najlacnejší. Keby ste ho chceli kúpiť v obchode, nachystajte si 13 EUR. Parádna sumička za deci sirupu, však?

Tak sa pýtam, prečo by ste si s mojou pomocou nemohli vyrobiť sirup aj doma? Možno doma bylinky pestujete, alebo si ich môžete natrhať v prírode. Aj sušené môžu byť. Akurát treba rátať s vyšším množstvom materiálu. Tak vám teraz popíšem jednoduchý postup, ako to robím ja a ako sme sa to v škole učili.

Fáza 1: Príprava výluhu pre bylinkový sirup

Niekto si s tým ťažkú hlavu nerobí. Iba si natrhá čerstvú rastlinku, prevrství ju v pohári s cukrom a počká zo dva mesiace, až sama pustí šťavu. Aj takto by to teoreticky šlo. Ale nie so všetkými bylinkami, pretože niektoré ani zďaleka neobsahujú toľko vody ako trebárs lístky skorocelu. Na tie ostatné bude platiť takýto postup.

Na prípravu sirupu potrebujem iba pár vecí: nasekané bylinky, uzatvárateľnú fľašu alebo pohár, kuchynskú váhu, prevarenú vodu, cukor, drevenú varešku, sitko, lievik, kúsok flanelu alebo gázy a nejaký hrniec, v ktorom sirup uvarím. A fľaštičku na uchovávanie (ideálne z tmavého skla).

K príprave sirupu pre Vikinku som použila sušené prvosienkové kvety. Zvyšné dve bylinky mám z balkóna, kde si pestujem bylinky na varenie. Odtrhla som zopár lístočkov šalvie i pár vňatiek oregana. Všetko som nastrihala nožničkami na menšie kúsky. Pripravené bylinky som vložila do skleneného pohára, celé som to zaliala troškou prevarenej a vychladnutej vody, pohárik som uzatvorila a nechala stáť jeden deň. To stačí.

Keď budete robiť sirup vy, bylinky môžete nakrájať nadrobno ale niektoré je lepšie podrviť v mažiari. Drvia sa najmä tvrdé časti byliniek, napr. také semená alebo korene. Ich tvrdou štruktúrou by voda prešla len veľmi ťažko. V škole sme sa učili, že jemnejšie podrvené bylinky uvoľnia do vody viac svojich účinných látok, ale tiež viac balastov (balastné látky = nepotrebné), takže ono je to v podstate jedno. Ak nepotrebujete šanovať bylinky, že ich máte dosť, nemusíte ich mlieť vyslovene na kašu. Stačí, keď ich voda dokáže dobre premočiť, čo sa isto podarí.

Príprava extraktu za studena je pre mnohé bylinky šetrnejšia, pretože do vody pustia viacero látok, z ktorých niektoré by mohli byť termolabilné (tzn. citlivé na teplo). Varením by ste o obrovskú časť týchto esencií prišli. Preto ja radšej volím túto zdĺhavejšiu metódu. Pri zvlášť odolných bylinkách si môžem pomôcť aj zakvapnutím bylín liehom, kým použijem vodu. Liehu nedávam veľa, tvorí maximálne 20 % obsahu sirupu. Konečný produkt by však v takom prípade z pochopiteľných dôvodov nemali užívať vodiči automobilov a ani malé deti.

Aby ste sa nečudovali, zelené rastlinky vám vodičku môžu sfarbiť aj na zeleno, čo je chlorofyl. Toto zelené farbivo sa ale časom znehodnotí a sirup bude žltkastý, tak sa nezľaknite, keď zmení farbu. Je to normálne. Ešte dôležitá vec - majte kedykoľvek okolo pohára s bylinkami prejdete, pretrepte ním, aby voda prešla cez všetky tie rastlinky.

Keď bylinky stáli dostatočne dlhý čas, môžeme začať pracovať s hotovým bylinkovým výluhom. Ten by som odporúčala najskôr prefiltrovať cez nejakú tkaninu, aby nebol zakalený (zákal tvoria balastné látky kaziace sirupy).  Výborný na fitráciu sirupov je flanel, no postačí aj gáza v aspoň troch až štyroch vrstvách (podľa hustoty tkania) poskladaná v sitku. 

Fáza 2: Čas na váženie tekutiny a cukru

Zapamätajte si, že sirup musí mať minimálne 45 % cukru, pretože v opačnom prípade sa pokazí a to rýchlo. Maximálne prípustné a úplne ideálne množstvo je 64 %. Vo vyššej koncentrácii už cukor začína kryštalizovať. Namiesto cukru sa dá použiť aj glycerol a iné cukry, no ja robím klasické sirupy z cukru.

Ja viem, že je tých 64 % je strašne veľa pre niekoho, ale v tejto koncentrácii pôsobí cukor konzervačne, nedovolí mikróbom sa rozmnožiť a nepotrebujete pridať žiadnu chémiu. Ak dáte cukru menej, radšej si v obchode kúpte aj nejaké konzervačné prísady do džemov a nápojov. Môže byť napríklad kyselina sorbová. Len sa vám bude dosť ťažko vážiť, pretože na 100 sirupu ide len cca 1 gram. Alebo sirupu vyrobte menej, bez konzervantov, skladujte ho v chladničke a spotrebujte do dvoch - nanajvýš troch - týždňov. Aj tak sa dá.

V prípade váženia platí, že presnosť je výsadou kráľov. Na nič sa nespoliehajte a dopredu si odvážte nádobu, v ktorej budete sirup variť (odvážte aj s vareškou), pretože čo sa z vody počas varenia odparí, to treba doplniť vodou. Samozrejme prevarenou. Každý jeden gram.

Fáza 3: Varíme bylinkový sirup

Keď do výluhu pridáte cukor, začnite ho miešať a podľa potreby aj mierne ohrejte. Až bude cukor rozpustený, môžete sirup nechať prejsť varom. Úplne kratučko, stačí minúta či dve. Pretože varom sa sacharóza (cukor) premieňa na monosacharidy a s nimi sirup nebude taký stabilný. A tiež by ste tým prišli o vyššie spomínané látky citlivé na teplo.

Ďalšia vec je pena. Ani cukor, ktorý kupujeme v obchode, nie je 100 % čistý. Vždy sa v ňom nájde nejaký balast, ktorý počas varu vypláva na povrch a vytvorí penu. Presne na túto som vám odporúčala drevenú varešku. Pekne ňou tú penu pozbierajte. Zakalila by vám a znehodnotila sirup.

Hotový horúci sirup môžete v prípade potreby prefiltrovať. Ak ste filtrovali už výluh, potom je sirup pravdepodobne pekne číry a rovno ho taký horúci s pokojným svedomím nalejte čistých a najmä suchých do fliaš tesne pod vrch. Zbytočne netreba nechávať veľa priestoru pre vzduch. Ani čakať, kým sirup vychladne. Najlepšie je taký horúci ho vo fľaške uzatvoriť. Tým sa zasterilizuje sám.

Až začne sirup chladnúť, na hrdle fliaš sa vykondenzuje horúca para. Zmení sa na kvapky vody, čo je bežná vec a zároveň nebezpečné. Sirup pod touto hladinou by tak okamžite získal väčšiu koncentráciu cukru. Hneď ako sirup vychladne, pretrepte fľaštičkou, aby sa voda späť zmiešala so sirupom. A vyriešené. 

Sirup by ste mali spotrebovať do 3 mesiacov. Neradím vyrábať veľké zásoby ani ho nalievať do priveľkých fľaštičiek. Po otvorení je lepšie spotrebovať obsah do týždňa. Teoreticky by sirup vydržal aj viac, no v lete by som ho otvorený radšej dala do chladničky. Ako už bolo spomínané.

Osviežujúci bazový sirup na pitie

Chutný bazový sirup sme s bratom zvykli piť už ako deti. Úplne prvýkrát nám ho dala ochutnať už nebohá susedka, ktorá (presne ako moja starká) milovala bylinky. Jej manžel choval včielky a preto kry rastúce okolo záhrady nevytínali a lúky okolo domu kosili čo najmenej. Len nech majú pilné včielky čo opeľovať. Začiatkom leta tam vždy kvitla baza. Teta zopár kvietkov pozbierala a uvarila bazový sirup. 

Teta trpela na cukrovku a tak jej bazový sirup mal jednu veľkú prednosť. Nikdy v ňom nebolo príliš veľa cukru, sirup mal príjemne kyselkavú chuť a neskutočne dobre zaháňal smäd. Ja som ho minulý týždeň leto varila trojnásobok, lebo vlani si priateľ bral aj do roboty a celkom rýchlo sa vypil. Takže sme tento rok radšej nazbierali viac kvietkov a sirup som varila v v dvoch 6-litrových hrncoch. 

Na jednu dávku bazového sirupu (cca 3 litre) si nachystajte:
25 - 30 kvetov bazy čiernej
2 litre vody
2 kilogramy cukru
80 g kryštalickej kyseliny citrónovej

Aké veľké kvety bazy by to mali byť? To mi žiaľ teta nestihla prezradiť. Zo skúsenosti však viem, že keď je kvietok veľký aspoň ako dlaň (bez prstov), vždy to stačilo na dosiahnutie plnej chuti. Ak sa vám teda nepošťastí natrhať kvietky veľké, dajte za každý jeden kus aj dva či tri. A v prípade, že ľúbite sladké sirupy, majte doma aj viac cukru. Kyselina citrónová je tu ako konzervačná látka, kvalitne spravený sirup by sa vám nemal pokaziť.

Bazové kvietky si vždy pred namáčaním opláchnite v nejakej nádobe, aby v nich neostal hmyz. Pritom ich v sitku (alebo v rukách) jemne oklepte. Ja keď kvietky pred umývaním počítam, každý jeden zvyknem skontrolovať. Niekedy sú tesne pod kvietkami také čierne guličky  - vošky. Takéto kvietky radšej ani neberte domov, pretože vošky z nich nestrhnete a ani sa pri umývaní kvetov nevyplavia. 

Keď sú kvietky v sitku a odkvapkáva z nich voda, v hrnci si dám prevariť vodu. Voda musí prejsť varom, teda musí bublať. Prečo prevarená? Aby sa zbavila všetkých možných choroboplodných zárodkov.

Keď už voda chladne, vysypem do nej kyselinu citrónovú a nechám vodu vychladiť zakrytú pokrievkou aspoň na izbovú teplotu. Chladnutie ide aj urýchliť. Zvlášť teraz v lete. Naberiem do umývadla studenú vodu a hrniec do nej ponorím. Vychladnutou vodou potom zalejem kvietky v nejakej čistej nádobe, zakryjem ju utierkou a nechám stáť deň, maximálne dva. Ale k dosiahnutiu plnej chuti stačí aj 1,5 dňa (vyskúšané X-krát). 

Niekto dáva kvietky do čistej vody, niekto tam dáva plátky citróna, no teta vždy dávala ku kvietkom vodu s citrónovou kyselinou. Má to výhodu. Kvietky sa dajú máčať aj o pol dňa či deň dlhšie a nezačnú v tej vode kvasiť, pretože kyselina im v tom zabráni. V obchode však kupujem výhradne čistú kyselinu citrónovú. Bývajú aj rôzne prípravky s kyselinou (napr. citrodeko), kde je pridaný ešte cukor a kyselina sorbová. Teta ale používala odjakživa tú obyčajnú a ja ostávam verná jej zvyklostiam. V prípade tohto postupu je lepšie nedávať prípravok s cukrom. Cukor by mohol podporiť kvasenie.  

Keď kvietky pustia do vody svoju arómu a postoja vyhradený čas, vodu odcedím cez jemné sitko. Rátajte s tým, že spolu s vôňou a chuťou sa vám do vody dostalo i množstvo peľu, ktorý kvietky aj po umytí stále mali. Voda môže byť poriadne zakalená a pripomína kapustnicu. Keď sa pridá cukor a prejde varom, čiastočne sa dokáže tohto zákalu zbaviť. Ale aj tak by som vám poradila ju ešte pred pridaním cukru prefiltrovať.

Možné vylepšenie na ochutenie: Ja som tento rok svoj sirup vylepšila. V samostatnej nádobke som v prevarenej vode nechala stáť nastrúhanú kôru z bio citróna. Touto prefiltrovanou vodou som doplnila tekutinu v hrnci na žiadaný objem, doliala prevarenú a až potom začala sypať cukor.

Po nasypaní cukru treba sirup miešať, kým sa cukor nerozpustí. Môžete sirup aj jemne ohriať, ale v takom prípade ho miešajte. Cukor na dne nesmie skaramelizovať. Keď sa vám zdá príliš kyslý, tak dosypte trošku cukru. Ale nám doma chutí práve takýto kyselkavý sirup, pretože z tých sladkých sme vždy ešte viac smädní.

Až je cukor úplne rozpustený, nechajte sirup prejsť krátko varom. Minútku či dve. Ešte horúci bazový sirup nakoniec nalejte do čistých a suchých fliaš a uzatvorte. Až vychladne, nezabudnite pretrepať fľašami.

Tento sirup by vám v domácich podmienach mohol vydržať aj pol roka a viac. Ale garantujem vám, že ho vypijete skôr. Hoci môj priateľ nemá rád sladké, vodu s týmto sirupom si dopraje rád. Pije ho každý deň a vždy má jednu fľašku v práci. Tá chuť je čistá závislosť. A na zahnanie smädu bohate stačí jeden pohárik.

Sportique DEOGUARD®: dezodorant s vôňou pivonky a kvetu bavlny

Tak som na dne... jedného zo svojich dezodorantov DEOGUARD® od Sportique. Na dobré sa ľahko zvyká, preto som si rovno kúpila aj ďalší. A nie jeden... Dezodorant vyrábaný pod registrovanou značkou DEOGUARD® som si kúpila na webe Sportique.sk. Dostať ho v dvoch formách. Milovníčky sprejov ocenia tekutý dezodorant s rozprašovačom, pre tie ostatné sú tu dezodoranty tuhé vo forme tyčinky. Upozorňujem, že táto recenzia nie je sponzorovaná. Produkt som si kúpila sama od seba - zo zvedavosti - a aj zaň zaplatila.

Mojim prvým produktom z radu dezodorantov bol tuhý dezodorant s vôňou pivonky a bavlnníka. Jeho krásna vôňa napokon bola príčinou, prečo moja hlava deravá načisto zabudla na prvú povinnú jazdu pred objektívom fotoaparátu. Táto moja zábudlivosť ale vôbec nevadí. Aj tak vám ho napokon ukážem zvnútra nepoužitý, pretože som kúpila druhý a dnes vám o tomto produkte môžem povedať úplne všetko.

Malé jazykovedné okienko: Dezodorant označuje kozmetický produkt určený na odstraňovanie neželateľného zápachu. V slove sa píše ako tretie písmenko "Z", čiže na Slovensku nemáme deodoranty (české slovo) ale dezodoranty. Alebo deo-prípravky, medzi ktoré spadajú aj antiperspiranty. V prípade produktu v tyčinke možno použiť anglické slovo "deostick" alebo by obstál aj slovenský variant "deo-tyčinka".

Ja a prírodné dezodoranty = komplikovaný vzťah

Aby ste si nemysleli, že som prehnaná optimistka a od všetkého čakám maximum, tak v tomto prípade som bola i trošku skeptická. Nejaké tie čisto prírodné dezodoranty mám už za tie roky života odskúšané a so žiadnym som si nevybudovala vzťah. Niektoré sa u mňa dokonca zdržiavali dlhodobo, lebo ono by sa to nemalo striedať. Raz dezodorant, raz antiperspirant, raz chémia, potom príroda. Príroda potrebuje svoj čas.

DEOGUARD®: dezodorant s vôňou pivonky a kvetu bavlny

U mňa ale trpezlivosť nikdy nepriniesla toľko ruží, koľko by som chcela. A to som oprobovala rôznorodé výrobky. Od kamenca cez roll-on dezodoranty (napr. Weleda, tie sú celkom fajn), spreje i tuhé dezodoranty (Ponio, Dulcia), So sódou bikarbónou i bez nej. Avšak "wow efekt" sa nekonal ani raz. Ba dokonca niektorých prírodná vôňa mi na pokožke vyslovene vadila, lebo sa menila na niečo strašné, alebo mi dráždili pokožku. Mnohé totiž obsahujú alkohol a iné látky.

Keď teda potom prišla nejaká dôležitá životná udalosť, mokré tričko v podpazuší alebo nepríjemnú telesnú vôňu som si jednoducho nemohla dovoliť. Skončili experimenty. Kúpila som antiperspirant s hlinitou soľou alebo klasický dezodorant, ktorý väčšinou iba bráni rozkladu potu + maskuje zápach a bolo po vernosti... Aj po chuti používať prírodné veci. Prečo by som za ne mala dávať toľko peňazí?

Zmení dezodorant Sportique moju mienku?

Moja prvá skúsenosť s DEOGUARD® od Sportique ma takmer odradila. Však ako vždy. Po prvom týždni používania sa mi zdalo, že sa snáď potím ešte viac a na tričkách sa objavovali škvrny. Niekto by používanie v momente vzdal, ale to by bola škoda. Sú to známe dozvuky používania chémie. Niektoré chemické látky dokážu ostať v póroch a ešte nejaký čas pôsobiť. Keď sa ich potom telo snaží vylúčiť a  nová dávka nepríde, subjektívny pocit môže byť aj taký, že príroda nezaberá, ale robí opak. Objektívne ale najskôr musíte vypotiť chémiu a až potom posudzovať svoje tričko i dezodorant. "Milujem" blogerky, čo napíšu po dvoch týždňoch recenziu o dezodorante a produkt znevažujú len preto, že vedia figu borovú o ľudskom tele a účinkoch kozmetiky.

Druhý týždeň už bol omnoho lepší. Nepoviem, že som už bola v úplnom suchu, ale škvrny z oblečenia nebolo treba máčať v odstraňovačoch škvŕn a môj pot nebol tak na konci dňa cítiť. Občas sa mi síce zdalo, že potrebujem opláchnuť podpazušia a naniesť dezodorant ešte raz, niekedy aj ďalší raz. No ešte stále sa dalo odolať nutkaniu kúpiť si nejaký chemický produkt.

Po treťom týždni som už dezodorant aplikovala iba raz, nanajvýš dvakrát denne. Žiadny zápach potu môj nos nezaznamenal a aj vlhkosť sa dostala celkom slušne pod kontrolu. Pri iných dezodorantoch som už v tomto čase dávno špekulovala nad nákupom niečoho iného, čo lepšie absorbuje pot. Hľadala som napr. produkty s aktívnym uhlím. Alebo som kombinovala dva rôzne dezodoranty prírodného pôvodu a dúfala v zázrak. Len aby som nemusela prejsť k chémii. Tu mi nič také nenapadlo.

Dezodorant som používala aj ďalšie mesiace a čudovala sa, že mi z neho takmer vôbec neubúda. Keď som myslela, že už končí a objednala ďalšie, mesiac stáli. Ten prvý bol totiž ako "hrnček var" a nemíňal sa. Aj jeho čistá púdrovo-kvetinová vôňa sa mi páčila. Na mojej pokožke sa nijako nezopsula počas dňa. Svieža ostala od prvého momentu rána až do súmraku.

Pre mňa bol toto jasný signál, že mám kúpiť druhý dezorodant Sportique. Taký istý. Aby som vám ho mohla odfotiť ako nový a tiež kvôli tej vôni. Neostalo len pri jednom. Okrem neho som si prihodila do košíka aj pár kúskov s inou vôňou pre porovnanie a zmenu.

Pýtate sa, či som si neskôr kúpila aspoň jeden antiperspirant do zásoby ako železnú rezervu? Už nie. Naposledy bol u nás doma jeden sprej Dove, ostalo v ňom čosi na dve a už pol roka som naň ani nesiahla. Asi ho aj tak vyhodím. Zdá sa mi, že mi všetky tie Rexony, Nivey, Adidasy a Dove kúsky už vôbec nie je treba. Málokedy vám fotím spotrebované produkty, ale toto si neodpustím. Musíte vidieť, že ho naozaj používam. Aj keď ho musím nanášať... však čítajte ďalej.

Dezodorant DEOGUARD® od Sportique a jeho obsahové ingrediencie

Je v prvom rade bez hlinitých solí a sódy bikarbóny. Viete, že hlinité soli neschvaľujem. Aj predtým som po nich siahala iba v prípadoch krajnej núdze. Napr. keď som mala ísť na nejakú veľkú akciu (svadba, pohreb), alebo som bola na stretnutí, kde bol prvý dobrý dojem dôležitý. Nemôžete ísť na pracovné stretnutie s mokrou mapou pod pazuchami. Avšak napriek kladnému postoju verejnosti k antiperspirantom sa ja k tomuto obrovskému davu nepridávam. Nemusíte sa s mojim postojom stotožniť, no ja si odmietam denne uzatvárať póry sajrajtom, len aby moje tričká ostali suché a aby som nesmrdela. Nech si okolie o mne myslí čokoľvek.

Ale po vôli mi nie je ani sóda bikarbóna. Na jednej strane má fakt super schopnosť pohlcovať pach. Keď pečiem na nejakú príležitosť zákusok a nechcem, aby mi v chladničke napáchol, dám si ráno do chladničky mištičku so sódou a tá cez deň vytiahne všetky pachy. Aj tie, s ktorými si čistiaci prostriedok neporadil. Na druhej strane je ale sóda pomerne silno zásaditá (pH sódy je cca 9) a ľudská pokožka má kyslé pH (priemer je tých 5). Márne bude výrobca do svojho produktu k sóde pridávať oleje. Už pri relatívne nízkej koncentrácii sódy dochádza k disharmónii pH. Veľké priklonenie k zásaditosti síce zabije mikróby, to je fakt. Lenže zároveň to vedie k poškodeniu ochrannej bariéry, vysušovaniu pokožky, dráždeniu (citlivky poznajú), niekedy i nadmernej tvorbe mazu v obrannej reakcii a pokožka je málo odolná voči útokom mikróbov. Mnohým ľuďom, ktorých poznám, zo sódových dezodorantov časom naskákali bolestivé vyrážky a liečba netrvala krátko. Čo taká vec navyše môže spôsobiť po takom holení, ak by sa nevedomky človek poranil? Hrôza.

Tuhý dezodorant DEOGUARD® od Sportique sódu bikarbónu neobsahuje. Jeho účinok je založený na efekte inej anorganickej zlúčeniny - zlúčeniny horčíka. Hydroxid horečnatý (MAGNESIUM HYDROXIDE) sa používa v antacidách - liekoch na potlačenie kyslosti žalúdka. Aj on vytvára mierne zásadité prostredie prirodzenou reakciou s kyslosťou pokožky. Nerobí to však ani zďaleka tak radikálne ako sóda, nevysušuje, absorbuje iba nadmermú vlhkosť a aj on zvláda likvidovať baktérie v pote (čím nevzniká pach).

Dezodoranty DEOGUARD®

Každý jeden dezodorant Sportique by teoreticky mohol byť aj zdrojom horčíka pre telo. Vedci zistili, že partie pod pazuchami sú dostatočne prekrvené a schopné prijať určité množstvo tohto potrebného minerálu. Otázna však ostáva kvantita. Na to zatiaľ spoľahlivé štúdie neexistujú. Ja by som sa teda na takýto produkt ako zdroj horčíka nespoliehala. Ak aj telo niečo vstrebe, budú to stopové množstvá. Navyše musím niektorých ľudí varovať. Neraz som videla alebo aj počula o tom, ako si niekto zvykne dávať dezodorant na tvár (a pevne dúfam, že to ľudia nerobia aj s antiperspirantmi), aby sa mu nepotilo čelo. Tak toto rozhodne neodporúčam! Pokiaľ sám výrobca neuvádza, že jeho produkt možno použiť aj na iné partie, platí všeobecná zásada o dezdorantoch. Dezodoranty - dokonca aj tie prírodné - sú určené do podpazušia a presne tam by sa mali aplikovať. Nikde inde! A je jedno, či ide o DEOGUARD® alebo iný produkt. Zásadité látky na tvár nepatria!

Mohol by vás tiež zaujímať článok: Horčík - prečo by ste ho mali brať možno aj vy?

Výrobca Sportique sa však nespoliehal iba na účinok horčíka. Dezodoračný efekt posilnil pridaním ďalších zložiek dobre známych vo výrobe prírodných deo-prípravkov. Sú to olejové a práškové extrakty z byliniek. Vymenujem ich postupne tak, ako sa uvádzajú v zložení. Je to parfum prírodného pôvodu, extrakt z rozmarínového ihličia, extrakt z listov šalvie, z listov mäty piepornej, koreňa rastliny známej ako zedoár, extrakt z plodov citróna, anízu, listov aloe, listov paraguajskej cezmíny a olej zo šalvie.

Myslím, že takmer všetky bylinky už z mojich článkov poznáte a viete, že ako krásne voňajú, tak úžasne vedia chrániť telo pred miniatúrnymi votrelcami. Nový je tu zedoár. Zedoár je podobný ďumbieru a kurkume. Podobá sa im svojou arómou i ostrosťou, ale tiež účinkami - je to veľmi vítaná a vhodná antimokrobiálna prísada dezodorantu Sportique. Bolo dokázané, že dokáže ničiť baktérie i plesne. Liehový extrakt tejto rastlinky dokonca preukázal aktivitu voči zlatému stafylokokovi (zdroj: Antimicrobial Activity of Rhizomes of Curcuma zedoaria Rosc, 2015), čo by mohlo byť prínosom v tekutých dezodorantoch tejto značky. O odolnosti zlatého stafylokoka už čosi málo viete z môjho minulého článku o nádche. To vám je mimoriadne odolná pliaga.

Ďalšou bylinkovou zložkou hodnou zmienky je cezmína. Paraguajská cezmína - známa aj ako Yerba Mate - obsahuje celkom 10 vonných komponentov, ktoré vykazujú antimikrobiálny efekt. Aj preto sa poslednú dobu hojne využíva v potravinárstve. Má príjemnú vôňu, výbornú chuť a nemajú ju rady stafylokoky, strepkoky ani plesne. Navyše funguje ako antioxidant a má protizápalové účinky (Zdroj: COMPOSITION AND BIOACTIVE PROPERTIES OF YERBA MATE, 2012).

Nosičom týchto byliniek sú rôzne prírodné oleje. Všimla som si repkový olej, bambucké maslo, olej jojobový, mandľový aj ricínový.  Najväčší podiel dostal kokosový olej a to z dobrých dôvodov. Aj on funguje ako dezodorant.

V tuhých prípravkoch DEOGUARD® zahusťuje olejový obsah prášok z koreňa maranty trstinovej (MARANTA ARUNDINACEA ROOT POWDER). Škrob z rastliny známej aj ako Arrowroot, ktorej pôvodnou domovinou je Južná Amerika, je významný absorbent. Viaže na seba vlhkosť aj maz, preto sa pridáva aj do suchých šampónov a kozmetických púdrov.

Okrem pár vonných zložiek prírodného pôvodu a vitamínu E už dezodoranty DEOGUARD® neobsahujú žiadne ďalšie zložky, ktoré by som chcela vypichnúť. Nevidím v nich látky, pred ktorými by som vás mala varovať. Azda iba ten ricínový olej a parfumácia nemusí každému sadnúť. Nespravíte teda nič zlé, ak dezodorant otestujete najskôr vo vnútornom ohybe lakťa a ak pokožka nezareaguje, pokojne ho začnite používať.

Jeden mínus by sa našiel

Ale aby som zasa nebola nekriticky pozitívna, jedna nevýhoda tu predsa je. Neviem, či to spôsobuje moja pleť večne prehriata ako radiátor, alebo príliš veľa kokosového oleja. Ja však dezodorant málokedy môžem natrieť tak, ako by to človek čakal od tyčinky. Však trošku obsahu odkrútim von, prejdem popod pazuchy a hotovo... Ale na mne sa ten krém topí až tak, že ak sa s ním len dotknem pokožky, pasta utrpí na svojej súdržnosti. Veľakrát sa mi aj ten miniatúrny konček, čo bol vonku skrátka rozpadol / odlomil / rozmazal cez okraj tuby. Takže azda aj 70 % obsahu som do podpazušia denne dostávala tak, že som nabrala krém na prst a klasicky ho vtrela. Možno som tak aj ušetrila, lebo prstom citlivejšie odhadnete primerané množstvo krému na jednu pazuchu, než keď ho iba natriete tyčinkou.

A tu sa opäť dostávame k tomu zvláštnemu fenoménu. Ja, človek, ktorý miluje plechovky, ale nerád sa ich obsahom natiera tak, že musí nasilu čosi málo vyškriabať... som si zvykla na plechovkové krémy na nohy Sportique. Hneď na to dobrovoľne dolujem prstami z tuby dezodorant, ktorý sa bežne natiera a ešte mi to aj nevadí? A ja sa teda potím dosť veľa, žiaľ genetika. Chápete. Keby nesplnil očakávania, tak "no way". Kašľať na necelých 8€. Letel by do koša. Nebudem prstami čosi dolovať a natierať. A ešte k tomu pod pazuchy... To mi príde nehygienické. Ale ja som si kúpila ďalšie štyri.

Mohol by vás tiež zaujímať článok: Sportique: Farmer ‘s Hand Saver balzam na ruky a nohy

Dezodoranty DEOGUARD® ma pravda nenechajú 100% v suchu. To ale nedokáže ani chémia a o čo sú tie produkty na báze solí hliníka, mastenca a iných látok horšie pre pokožku. Zvlášť keď sa niektoré práškové formy aplikujú sprejom a môžete ich vdýchnuť. Že je drahý? Tak to teda nie. Mne to jedno balenie vydržalo viac než tri mesiace. Aj s malými prestávkami, keď som sa liečila, potila dobrovoľne a nedávala si nič. Takže v skutočnosti je ešte lacnejší než by ste si mysleli.

Doma mám okrem tejto kúpené ešte ďalšie tri vône. A ešte jeden sprejový. Ale to už bude materiál pre nový článok. Bolo by to moc informácií naraz. Ak som vás potešila správou, že účinný prírodný dezodorant funguje, zájdite si na web Sportique.sk a pozrite ponuku. Pokiaľ sa neviete rozhodnúť, s akou vôňou dezodorant kúpiť, sledujte ma, čoskoro predstavím ďalšie odskúšané kúsky.