Možno som tento článok mohla pomenovať iným názvom. Viac by mu prislúchalo meno "Čo Veronika spravila..." alebo "
Koniec jednej beauty blogerky", ale ja som sa rozhodla ho niesť v trošku inom duchu. Dozviete sa, čo stálo za mojim rozhodnutím zmeniť život a prečo vás viac nebudem tešiť kozmetickými analýzami na blogu Awards4Beauty.
Ako to začalo
Môj problém so sebavedomím začal už v detstve. Vždy som bola ustráchané dievčatko, ale len pred cudzími ľuďmi. Viedli ma tak rodičia. Držali ma veľmi nakrátko a vždy som sa musela správať ukážkovo slušne. O to horšie, že som vyrastala v podstate mimo detí v mojom veku. Vždy som mala svoju hodinu klavíra, hodinu spevu, čítala som knižky, recitovala, písala slohy, učila sa poctivo (a aj mi to šlo, môžem povedať), ale kamarátky neboli takmer žiadne. Nikto ma nenaučil reagovať ironicky, odpapuľovať a prebíjať sa. Ak ma nejaký spolužiak na základnej škole vytočil, reagovala som fyzickou silou, ale žeby to pomohlo môjmu sebavedomiu? NIE. Naňho som si dovolila len preto, že sa dal, z iných som bola vyklepaná.
Keď ma prijali na strednú školu, odrazu bolo dievča mimo dosahu rodičov a utrhlo sa z reťaze.
Bola som hlučná, obliekala i maľovala som sa výstredne, chodila poza školu. Možno v tom bola aj zainteresovaná aj moja
tragická láska, ťažko povedať, no z jednotkárky bola odrazu dáma, ktorá mala na vysvedčení trojky a aj jednu štvorku. Nebyť varovného príkladu mojej spolužiačky, ktorú nechali prepadnúť, tak sa nespamätám ani v druhom ročníku a pokračujem. Ale toto zmenilo extroverta na introverta a zasa som sa ponorila do svojho sveta. Odrazu bol prospech s vyznamenaním, ale že by som mala super vzťahy so spolužiačkami a lepšie sebavedomie? NIE. Nemohla som povedať, že by som mala medzi nimi verné kamarátky a aj pri tej hlučnej kamarátke som bola vždy mrzkým káčatkom.
Čierny Peter v každej partii s výnimkou jednej, kde tiež neboli dokonalí ľudia a možno preto ma brali medzi seba ešte predtým, než som sa zmenila na hlučnú a výstrednú.
Moje osamostatnenie - začiatok konca
Zlepšenie neprišlo ani po maturite s prvou prácou, v ktorej mi šéfka dávala neustále pocítiť, že som NIKTO. Túto prácu nemám v žiadnom životopise, odišla som v skúšobnej dobe. Bolo to veľmi veľmi zlé. V ďalšej práci som mala naopak dobrý kolektív, ale nespokojnosť so sebou už zotrvala po celý rok.
Sebavedomie prišlo až v zahraničí. Prvá skúsenosť v Španielsku skončila veľmi neslávne. Narazila som na úplne rovnakých arogantných ľudí, ako bola moja prvá šéfka. Raz vám o tom možno porozprávam, aké zlé to bolo. Vtedy som ale prvý krát v živote povedala: "A DOSŤ, takto sa ku mne nikto správať nebude!" A tiež som si začala viac uvedomovať, že nie som úplne škaredá. Snedí Španieli na mňa pokrikovali a strašne si chceli získať moje srdce. Ešte aj zo smeriarského auta povyskakovali chalani, len aby sa mohli so mnou zoznámiť a pozvať ma na rande. :-) Nikomu nevadilo, že mám nejaké to kilo navyše. Ani mojej láske. Ako to dopadlo, to už viete.
Všetko sebavedomie pohaslo, keď som sa vrátila domov a potom odišla pracovať do Čiech. Povrchnosťou sú našinci typickí a aj keď sa medzi nimi našlo zopár normálnych ľudí, ktorí ma brali so všetkým, stále bolo dosť takých, pre ktorých som nebola dosť dobrá. No našla som si lásku. Aspoň chvíľku som sa cítila dobre. Neustále mi v niečom klamal, ale to láska ľahko umožní prehliadnuť. A moja úplne najväčšia chyba sa stala, keď som s ním odcestovala do Anglicka.
Anglicko hodnotím ako vôbec najhorší rok a najtvrdšiu lekciu v mojom živote. Keď sa môj partner dostal do obrovských problémov, odrazu som musela sama čeliť problémom a ešte aj ho vysekávať z tých jeho, lebo on sám sebe pomôcť nemohol. Každý deň bol bojom. Bojom o prežitie, moju česť a záchranu milovaného človeka. Dalo mi to neskutočne veľa sily, vytrvalosti, zdravej drzosti, priebojnosti a tiež veľa sebavedomia, lebo som v dôslesku vypätých situácií a nedobrovoľnej hladovky zhodila kilá. Vyzerala som o čosi lepšie a muži sa mohli o mňa biť. Lenže vyústilo to až k ich násilnému a majetníckemu správaniu voči mne. Asi vám bude stačiť, keď napíšem, že som sa stala obeťou dvoch násilných činov a ďalších dvoch v štádiu pokusu. Nechcem to ďalej rozpisovať, ešte stále s tým nie som úplne vysporiadaná, takže prosím žiadne otázky na túto tému. Raz sa to všetko dozviete v motivačnej knižke, ktorú píšem, aby som sebe i všetkým ostatným umožnila pozerať sa na tieto problémy aj z iného uhla a vidieť veci pozitívne.
Ako sebavedomie prišlo, tak rýchlo aj odišlo s návratom do Čiech. Zdravotné problémy nenechali na seba dlho čakať. Nejavila som žiadne náznaky nejakej duševnej poruchy, ostala som silná, ale tie stresy a hladovky zamávali mojim metabolizmom. Kompletne. Moja pleť, vlasy i nechty vyzerali príšerne. Hormonálna hladina mala také výkyvy, že mi nasadili lieky na štítnu žľazu, lieky na podporu obličiek a HAK (najtragickejší omyl). Všetko, čo sa v mojom organizme mohlo pokaziť, to sa i pokazilo. Kilá stúpali nahor tak rýchlo, že aj pri vcelku normálnej a zdravej strave som mala do roka pomaly dvojnásobok svojej váhy. Rok som s tým bojovala, čiastočne aj úspešne, no po dvoch rokoch po odhalení nevery snúbenca a odsťahovaní na Slovensko začalo sebavedomie klesať ešte rapídnejšie. Váha už ostala síce na nižšom čísle, ale nešla dolu. Vždy, keď som sa snažila prejsť na viac zeleninovú stravu, telo sa búrilo (i teraz to robí, bolí ma brucho, je mi slabo, preháňa ma...).
Dovolím si smelo povedať, že v Čechách boli ľudia o dosť viac tolerantní ku mne než na Slovensku. Už som nešla pracovať do lekárne a tie pohovory, čo som absolvovala s premeriavaním mojej postavy od hlavy až po päty, to by som neriala ani najväčšiemu nepriateľovi. Ani mi nedali možnosť ukázať svoje schopnosti. Už vo dverách bolo cítiť, že ma odpísali. Inak to nebolo ani pri zoznamovaní s novými priateľmi. V rodnej dedine bohvieaké vzťahy s ľuďmi ani spriaznené duše nemám, nuž som sa orientovala mimo. Cez Pokec a iné chaty som si hľadala nových priateľov a možno aj budúcu lásku, ak by niektoré priateľstvo prerástlo. Tam som spoznala svoju poslednú lásku, ak sa to vôbec dá tak nazvať. On ma mal za plán B, však viete. Rozišli sme sa v lete v roku 2008.
Odvtedy mi životom prešlo zopár ľudí, ale muži - kamaráti zrejme očakávali viac od zoznámenia a ženy - kamarátky ma naďalej brali ako Čierneho Petra. Čo ako som sa snažila, po prvom či druhom stretnutí sa odmlčali, alebo sa výrazne menilo ich správanie ku mne. Priatelia nikde, láska tiež nie. Až som začala robiť vo svojom predošlom zamestnaní, tak už ani toľko. Nemala som totiž čas. Ani táto minulá práca a tieto skúsenosti môjmu sebavedomiu neprospeli. Keď sa to všetko pospájalo s tými minulými, vyústilo to v rozhodnutie držať si ľudí od tela. Nikam nechodím, žijem ako samotár. Nepoznám tu ľudí, nepoznám mužov, susedia ma nazývajú slušnou (to som dopadla :-p). Vo svojom byte bývam už 4 roky a takmer nič o mne nevedia a ani ja o nich.
Ako to pokračuje
Predošlé roky boli veľmi smutné, ale najsmutnejšie boli tieto Vianoce. Nemám rada Vianoce pre mnohé udalosti, ktoré sa mi s nimi spájajú.
Tieto sviatky vyzerali, že budú mať lepší záver a dali mi nádej. Že možno to s tým sebavedomím nebude až také zlé a že by po pozitívnej skúsenosti z jesene (
DM drogéria a jej event) mohlo aj rásť. Ja viem, že keď som šťastná, kilá aj napriek mojim večným problémom ubúdajú rýchlejšie. K šťastiu nepotrebujem veľa, stačí jedna spriaznená duša. Ale som sa v niekom dosť zmýlila a ostala zasa Čiernym Petrom. Sebavedomie je okamžite zasa fuč. Bolo mierne nad bodom mrazu a u mňa, ale teraz neviem, kde sa nachádza. Nemám o mojom sebavedomí žiadne správy, tak snáď pošle aspoň SMS z tej polárnej zimy.
Kde to skončilo a kde sa nové veci začnú
Takže milé Slovensko aj so všetkou povrchnosťou (česť výnimkám), nedávaš mi inú možnosť. Sama som bola rozhodnutá vydržať všetky tie trápenia, mdloby, bolesti žalúdka ešte predtým, než sa toto všetko udialo. Doteraz som sa snažila schudnúť len kvôli sebe, svojmu pocitu a zdraviu..., no šlo to pomalšie, než som chcela i keď to šlo. Ale teraz už som vážne nasratá (s prepáčením za výraz) a rozhodla som sa s tými problémami naučiť žiť, len aby som ti ukázala. Nebudem ako zbabelec uchádzať do zahraničia, kde ma berú takú, aká som. Bolo by mi tam na 100% lepšie než tu. Dokonca i v Anglicku by som bola radšej než tu, hoci mám smutné spomienky, ale nepôjdem. A nebudem ticho, lebo teraz som už naozaj vytočená z tejto povrchnosti, čo je okolo mňa.
Je mi jedno, že moje telo protestuje, že má v dôsledku jedného z tých prepadnutí zrejme čosi s kĺbmi, že moje orgány nefungujú tak, ako by mali. Je mi jedno, že mi ľudia hľadia stále do taniera na všetko, čo sa odhodlám jesť a čudujú sa: "Fíha, aj toto čudo potrebuje jesť?". Odteraz to úplne ignorujem a všetkým, čo sa čudovali odkazujem: "Áno, ani ja nežijem zo vzduchu a potrebujem jedlo!". Budem jesť zdravo a pomáhať si bylinkami, ktoré moje problémy tlmia aspoň čiastočne, aby som tie bolesti prežila a ja to dám. Aj keby som sa mala pri tom cvičení úplne zničiť a platiť hektolitre vody použitej v toalete. Je mi to úplne jedno! A nech sa aj dose****. Zvládla to Bridget Jones, zvládnem to aj ja. Mám náhodou úplne pevnú vôľu a mám svoju hrdosť. Dokázala som smažiť snúbencovi rezne a sama jesť len šalát z listovej zeleniny s kúskom šunky. Ani to so mnou nehlo! Dokázala som vypnúť bolesti, ktoré som prežila v Anglicku a pozbierať sa, lebo som silná a hrdá osoba. Vypnem všetko. Aj účinok predsudkov okolia voči mne na moje sebavedomie. Ja si ho zdvihnem, oprášim a nech si ma nepraje ten, kto naň ešte niekedy zaútočí. Keď chcem, viem povedať aj veľmi ostré slová a namieriť svoju iróniu maximálne presne.
A svoj beauty-blog nechávam tak z jediného dôvodu. Nie som žiadny fušer a robotu si robím poctivo. Viem, že mám svoje kvality, aj keď vzhľad medzi ne nepatrí. Nedokážem len tak zbúchať článok za hodinu. Píšem tak, aby som mala z článku dobrý pocit, teda mi to dlhšie trvá. Všetko robím s najlepším vedomím, svedomím a ľudí mám aj napriek všetkému stále rada. Ale sedenie pri počítači a článku nekorešponduje s mojim seba-ničiteľsko-nápravným plánom. Takže je mi to naozaj veľmi ľúto, lebo veľmi rada píšem a ešte radšej pre vás, ale nemám inej možnosti, než sa pobrať vlastnou cestou a konečne RAZ V ŽIVOTE byť aj trošku sebecká.
Pevne verím, že to pochopíte.
Aj zo zdravej múky už viem piecť. Dnes som si to odskúšala s týmito sušienkami zvanými cookies. Pôvodný recept je iný, ale s trochou fantázie a snahy si ho môžete pomeniť, aby boli cookies zdravšie. Nie je to síce pochutina na každý deň, no keby človeka prepadla chuť a mal by "zbagrovať" celú čokoládu, toto je menšie zlo, nie?
Podkladové bázy / primery absorbujú tuk uvoľňovaný z pokožky a tvoria bariéru ktorá drží telesný tuk preč od líčidla. Primer pod očný tieň zabráni tieňu aby sa kĺzal po viečku a zhlukoval. No nesprávna báza môže vyvolať i taký efekt, že tiene neaplikujete či nerozotriete vôbec. Aká sa bude hodiť vám?