Dámy, ako som ja, to nemajú v tomto živote ani trošku ľahké. Z časopisov a televízie na nás hľadia vychudnuté ženy a normálna veľkosť začína byť XS, lebo obchodníci potrebujú šetriť náklady. Nosíte veľkosť M? Majte sa na pozore, lebo za chvíľu tento bláznivý svet aj vás začne považovať za ťažkotonážny náklad. Onedlho budeme mať možno dočinenia s novou chorobou, ak už taká náhodou neexistuje.
O čo ide? Aká choroba?
O anorexii sa už veľa toho popísalo. O tejto chorobe vieme len toľko, že je to mentálna porucha, skreslené vnímanie, pri ktorom má človek pocit, že je príliš tučný, aj keď to tak nie je. Ako táto choroba začína, to môžeme len hádať. V každom prípade ide určite o človeka, na ktorého bol nejakým spôsobom vyvíjaný tlak a on mu len podľahol. Niekto mu mohol povedať, že je tučný a ak to bol niekto dôležitý, on si to mohol vziať veľmi osobne a začal na seba pozerať priveľmi kriticky.
Aj mojim problémom je sebakritika. Ale naozaj obrovská sebakritika. Možno na tom nie som tak zle, že by som potrebovala pomoc a lieky, ale mnoho iných ľudí mne podobných môže za rovnakých okolností skončiť veľmi zle, ak sa v tomto svete nič nezmení. Preto dúfam v to, že sa tento môj článok dostane k ľuďom, ktorí sa hmotnosťou trápia, ale tiež k ľuďom, ktorí sú tomu trápeniu čiastočne alebo aj úplne na vine. Ako obvykle - poučte sa na mojich chybách a nerobte vlastné.
Viete, ako som sa ešte v sobotu videla? Moju predstavu o mne vidíte vpravo! (fotka je samozrejme upravovaná a umelo natiahnutá do šírky, aby ste pochopili, o čom píšem). Skupinka profesionálov ma presviedčala, že mi oblečenie svedčí a vyzerám dobre, ale obraz celej svojej postavy som videla až po tom, čo som snímky z pamäťovej karty fotoaparátu presunula do počítača. V ateliéri bolo zrkadlo, ale ja som sa doňho neodvážila pozrieť aj napriek tomu, že mi oblečenie vybrala profesionálna stylistka! Myslela som, že v otázkach svojej postavy som už nad vecou, ale nebola som. A takto môže dopadnúť viac ľudí. Všetci sa chceme páčiť. Aj Bridget Jones, ktorú vnímame ako postavu, ktorá nás baví. Neboli to však vtipy, čo nás na nej rozosmievalo. Bolo to jej správanie a voloviny, ktoré vyvádzala len preto, aby sa zapáčila iným.
Prečo k tomu došlo
Môj problém odštartovalo hľavanie novej práce po tom, ako sa mi v Čechách rozpadol vážny vzťah. Mali sme tesne pred svadbou a všetky plány boli odrazu pochované. Chcela som teda čo najrýchlejšie začať nový život na Slovensku, nájsť si prácu, postaviť sa na vlastné nohy, nemyslieť na to a nebyť na oštaru rodičom. Do hľadania práce som šla s veľkým entuziazmom, skúsenosťami i vierou v svoje schopnosti. A tu prišiel šok. Vraj nie som vhodná kandidátka na mnou vybrané posty, pretože nie som podľa personalistov dosť atraktívna (v preklade štíhla). Boli to väčšinou pozície obchodných reprezentantov, asistentov a administratívnych pracovníkov. A predstavy o dobrej postave a reprezentatívnom vzhľade boli údajne jednou z požiadaviek zamestnávateľa. Nechceli mi veľmi povedať, prečo mi dávajú negatívnu odpoveď, ale šla som na to vylučovacou metódou, až kým som to z nich vytiahla. Naozaj som musela zistiť, čo je vo veci, lebo keď človek nevie, čo robí zle, ako môže na sebe pracovať? Na odpoveď som naozaj nebola psychicky pripravená.
V predošlej práci bolo viac menej jedno, ako vyzerám. Robila som s ľudmi, pacientmi, ktorých nezaujímalo, ako tá dáma v bielom plášti vyzerá. Dôležité bolo, že vie poradiť, ako sa liečiť a aké liečivé prostriedky kúpiť. Našlo sa pár ľudí, čo mi na plnú hubu povedali "Zhubni!" alebo po slovensky "Schudni!", ale v tom čase som to nebrala až tak tragicky. Určite ma to zamrzelo, ale kritika človeka s úmyslom raniť, sa dá prehrýzť skôr, než kritika od potenciálneho chlebodarcu. Rok a pol som teda vykonávala len malé pomocné práce, snažila sa schudnúť a ďalej hľadala robotu, v ktorej by rozhodovali moje kvality, nie vzhľad. Viete si však predstaviť, čo tieto pohovory (a nebolo ich málo) urobili s mojim sebavedomím.
Po čase sa mi podarilo nájsť prácu, kde mi šancu dali a kariérne som rástla. Ale niečo za niečo. Kompenzovať nedostatok vedomosťami, veľkou snaživosťou a pomáhaním iným bez nároku na jediné slovo vďaky sa nevypláca. Nikdy sa o to nesnažte! Človek bez sebavedomia je vždy obeť. Získajte sebavedomie, lebo ľudia rýchlo zistia, že si neveríte a začnú vás zneužívať, či už ste šéfka alebo podriadená. Ani pri pracovných úspechoch mi život nových priateľov nepriniesol. Na zábavu totiž neostával čas a v návale povinností pri vykonávaní práce za iných neostala ani energia. Síce som žila v meste, kde som mohla mať veľa priateľov a zábavy, ale vlastne som sa stala ešte väčším samotárom.
Až mi to došlo, zmenila som taktiku. Keď sa pozerám na svoje blogové články s líčeniami spred niekoľkých rokov (a fotky do článkov, ktoré som našťastie nezverejnila), hovorím si: "Kto je táto žena? Skutočná Veronika je síce strelená ako Bridget Jones a má odvahu nosiť výrazné líčenia a doplnky, ale prečo chcem byť za každú cenu odvážna? Prečo žobroním o pozornosť tam, kde ju nikde nedostanem?"
Strata vlastnej identity
Zvýrazňovala som to, o čom som si myslela, že je mojou jedinou prednosťou. Veľmi výrazne som si líčila oči, občas som nosila dosť výrazné farby, odvážnejšie výstrihy a vedela som sa tak strašne snažiť o farebné ladenie doplnkov, až hrôza. Všetko som vypilovala až do extrému. Prečo? Preto, aby ma nepovažovali za nudnú (čo možno aj trošku som) a aby som odpútala pozornosť od bokov a zadku. To sa mi na jednej strane podarilo. Naozaj sa mi na zadok nikto nepozeral, lebo každý hľadel na tú hrôzu v hornej polovici tela. :-) Ak ste sa dostali do tohto štádia, že vás ľudia neakceptujú, prestaňte sa snažiť, aby vás mali radi, nepútajte pozornosť a zamerajte pozornosť inam. Neprestaňte byť sama sebou a nehrajte sa na niekoho iného!
Zistenie, že aj tak nič nezmôžem vystriedala depresia a obdobie ešte väčšej samoty... Môj nový hudobný štýl sa stal alternatívny rock, symfonický metal (a milujem túto hudbu dodnes), vlasy som si zafarbila na tmaviznú hnedú farbu a keď som chcela odradiť ľudí od zoznámenia so mnou, stačilo namaľovať čierne očné linky - tie zaberajú vždy. A ešte sa mi aj páčiť začali. :-) Na hudbe nie je nič zlého, ani na rockovom líčení. Vyjadrujete tým svoj štýl. Niektoré rockové líčenia na mohom blogu vznikli pri testovaní očných tieňov, ktoré boli rockovo ladené. To je tiež OK. Ak sa vám to páči, prosím, líčte sa rockovo. V poriadku to nie je vtedy, ak sa takto zmachlíte len preto, aby vám dal každý pokoj. Vyjadrovať depresiu líčením je to isté, ako keby ste na svadbe púšťali pohrebné piesne. Nie je to vhodné.
Po odchode z práce sa scenár s personalistami opäť zopakoval. Na pohovory som samozrejme nechodila s čiernymi linkami. Riasenka, jemný rúž, lícenka, pekné sako, naozaj normálne líčenie i oblečenie. Ale výsledok bol rovnaký. Pozerali na mňa a dávali mi pocítiť, že nie som pre nich dosť dobrá. Nie pre vedomosti a skúseností. Často som mala viac skúseností než všetci ľudia v miestnosti dokopy. Dôvod ten istý, ako 7 rokov dozadu. Málo reprezentatívny vzhľad. Ak bolo moje sebavedomie dovtedy na mínus 1, tak do júna tohto roku kleslo na mínus 10.
Ďakujem, ale momentálne vážne nechcem byť medzi ľuďmi. Necítim sa na to. Môj šatník? Biela, tmavá modrá, šedá, čierna, dymová hnedá a občas aj bledá modrá, ale väčšinou len depresívne tmavé veci. Moje líčenie? Čierne alebo šedé. Neskôr som dostala "rozum" a "prilepšovala" to striebornou, nech nemám oči malé ako myš. Predvčerom sa ma pýtali, čo ma k tomu dohnalo. Odpoveď? Kdesi som čítala, že strieborná zväčšuje oči. Lenže bola som príliš zaujatá sebakritikou, než by som si našla čas a uvažovala, či sa mi to naozaj hodí.
Posledné mesiace už prácu mám, ale takmer vôbec sa nelíčim, lebo pracujem z domu. Okrem tanca nemám žiadne záľuby. Aj preto nedávam na blog články s líčeniami. Venujem sa telovej a pleťovej kozmetike. Už i na farbu vlasov som sa vykašľala. Prefarbila som si ich len minulý pondelok kvôli sobotňajšiemu eventu. Dobrého pol roka počúvam len rockové balady, nikam nechodím a užívam si moje depresívne samotárske obdobie... Keď sa náhodou dostanem medzi ľudí, robím si srandu sama zo seba. Rebel ako vyšitý. Z extrému do extrému.
Ale tomu je koniec. V sobotu som totiž niečo pochopila. Nie každý ma vidí tak, ako vidím ja seba.
| Možno som sa videla zle a nechcela vidieť skutočnosť, | ale v reáli vyzerám úplne inak. Takto |
 |  |
V priateľstve s ľuďmi rozhoduje srdce. Kto ma nemá rád pre to, aká som, ten si nezaslúži moju pozornosť. Keď sa dokáže na mňa pozerať skupinka cudzích ľudí očami, v ktorých nevidím opovrhovanie, prečo by som mala opovrhovať sama sebou? Môžem byť kritická k svojmu spôsobu života a k tomu, keď nerobím to, čo by som mala. Môžem chcieť zmenu a ďalej pokračovať v snahe o chudnutie. Veď aj keď to ide pomaly, stále to ide. Ale nemôžem byť kritická a nenávidieť sa za to, za čo nemôžem. A nech mám akúkoľvek hmotnosť, to ešte neznamená, že musím prestať žiť, musím zmiznúť z povrchu zemského a farebne (mejkapom i oblečením) splývať s chodníkom a hlinou.
Odkaz pre zamestnávateľov
Keď zamestnávateľ nechce človeka pri tele, potom asi dostatočne neverí svojmu produktu a neposkytuje dosť kvalitné služby, keď sa musí uchyľovať k praktikám presviedčania zákazníka vonkajším zjavom zamestnanca. Za normálnych okolností má presvedčiť úroveň vedomostí, pripravenosť a množstvo pozitívnych argumentov, nie štíhly pás. Škoda, že som predtým nepočúvala ľudí, čo mi to hovorili. Mala som len tú svoju kritiku... Ak zamestnávate ľudí a niekedy ste vypustili z úst hlášku o reprezentatívnom vzhľade, zamyslite sa prosím nad sebou a nad tým, čo ponúkate. Pokiaľ nevlastníte modelingovú agentúru alebo kliniku estetickej chirurgie, kde je vzhľad naozaj na prvom mieste, potom buď zmeňte svoj postoj, alebo povolanie.
Čistenie pleti podľa nesprávnych návykov je ten najhorší hriech, akého sa môžete dopustiť voči svojej pokožke. A jedno viem určite. Ľudia na Slovensku i v Čechách nesprávne návyky majú. Chodím s otvorenými očami, počúvam ľudí, čo mi hovoria, dlhší čas som kozmetiku aj predávala v lekárni a teda mám prehľad, čo používajú. Občas som teda ostávala stáť s otvorenými ústami po tom, čo som si od ľudí vypočula. Celé zle.
Každý si zaslúži byť vo svojom živote šťastným a robiť to, čo robiť chce. Aj ja, tiež vy, vaši priatelia, nepriatelia, známi, rodina i úplne neznámi ľudia. Ak si teraz kladiete otázku, či by ste mali kvôli šťastiu odísť z práce, keď vás nebaví, tak hovorím, že možno áno. Pokiaľ nemáte svoju prácu v láske, máte len dve možnosti - buď si v nej nájdete niečo pekné, alebo z nej odídete.
