Jack Russell a jedna nezodpovedná baba


Keď som si bola v chovnej stanici pred 14 rokmi vyzdvihnúť svoju Vikinku, chovateľka mi zdôraznila, aký je dôležitý výcvik psa. Dala mi kopec rád, tipov a tiež mi nezabudla povedať, že ju môžem kedykoľvek navštíviť, alebo jej mám aspoň napísať. Aj takto môže vyzerať zodpovedný chovateľ. Nezodpovedného chovateľa a jednu nezodpovednú majiteľku spoznáte v tomto článku. Dúfam, že sa v tomto príbehu spozná aj ona a že si vstúpi do svedomia.


V úvode spomínaná chovateľka westíkov so mnou jednala férovo a ústretovo. Bolo vidieť, že jej šteniatka na predaj nie sú iba položkami v účtovníctve. Boli ako jej deti, ktoré chcela odovzdať iba do dobrých rúk. Šteniatko mi predviedla až potom, čo sa ku mne pritúlilo a bolo jasné, že sa mu páčim. Ukázala mi, aké má zuby, aký má postoj, čo všetko už natrénovali a čo moja fenka vie. Dala mi ukážku starostlivosti o srsť, vysvetlila mi všetky záležitosti týkajúce sa stravy i dala nejaké tipy, ako šteniatko cvičiť. Napríklad ako by malo chodiť na výstavnej šnúre a ako ho primäť, aby malo správne zvdihnutý chvostík typický pre westíkov. Aj mi odsypala z granulí, na ktorých šteniatko vyrastalo, aby som ho mala čím kŕmiť, kým kúpim nové vrece. Zodpovedný chovateľ vždy vysvetľuje, majiteľ pozorne počúva, opakuje a ak psíka naozaj ľúbi, študuje i sám. Nejde len tak k chovateľovi a nevezme prvého psa, ktorý sa mu páči.

Netuším, ako prebehlo odovzdanie Candy, môjho druhého psíka, ktorého som "zdedila", ale evidentne to bolo iba podanie peňazí z rúčky do rúčky. Candy totiž nemá papiere, čiže pochádza z nezodpovedného / nelegálneho chovu, o ktorom už bola reč na mojom druhom blogu. A mala nezodpovednú paničku, ktorá o svojom psíkovi nič nevedela a stále nič nevie.

Prečo som vám vlastne toto všetko na úvod napísala?


Chcela som tým povedať, že deti a aj niektorí dospelí ľudia by nikdy nemali dostať právo rozhodovať, akého psa chcú. Ba myslím, že by možno niektorí mali na kúpu psa absolvovať skúšky ako na zbrojný pas alebo vodičský preukaz. Boli by tam otázky týkajúce sa danej rasy a potrieb psíka. Aby boli donútení študovať alebo minimálne používať mozog. Aby si leniví ľudia nekupovali psov s vysokou potrebou pohybu a aktivít. Aby ľudia žijúci na poschodiach bez výťahu nekupovali psíkov s krátkymi labkami, ktorým schody robia problém, pokiaľ ich nemienia nosiť na rukách. A tak ďalej. Pes nie je vec, je to živé stvorenie, ktoré má svoje potreby. Keby k psovi ľudia neprišli tak ľahko a rýchlo, možno by si uvedomili, že mať psíka nie je len tak.

Tento príbeh má šťastný koniec. Teda ako pre koho. Fenka menom Candy, nočná mora a teroristka so 4 labami, má novú paničku. Spomínaná žena sa totiž rozišla so svojim priateľom a jej miesto v domácnosti, v živote jej bývalého priateľa a kedysi milovaného psíka teraz zastávam ja.

Život s Jack Russell teroristkou


Bývala panička veľmi rýchlo zabudla, že nejakého psíka mala. Je šťastná, že nemá vo svojom novom byte na každom kroku chlpy, lebo krátkosrstý JRT mení svoju srsť celoročne a vo veľkom. Viac než iné rasy. Nemusí už pred hravou Candy skrývať svoje cennosti, prispôsobovať jej celý svoj život a ani sa báť hnevu susedov, ktorým vadí štekot.

Update z 23.10. Aby ste si nemysleli, že preháňam a to pĺznutie nie je také strašné, prikladám názornú ukážku, nech si spravíte lepšiu predstavu. Hlavne si všimnite kreslo. Je nielen zodraté, ale je aj biele od srsti. A to v ňom iba spáva a pod sebou má ešte jeden biely vankúš.


Z fotografie ste všetko azda pochopili. Už dva roky mám Candy na krku ja. Vypadávanie srsti sa o miniatúrny kúsok zmiernilo, ale fakt zanedbateľne. A aj od niektorých zlozvykov som ju úspešne odučila. Nie bitkami, ale milým slovom a ak to nešlo, tak pre psa iba primeraným trestom. Ale neuspela som vo všetkých tréningoch. V jednom kuse ju musím okrikovať, aby mi neliezla do kuchyne, aby nežobrala jedlo od návštevy (odo mňa si nedovolí) a aby neštekala tak veľa. To bude ešte dlhý boj, ktorý snáď zvládnem. S nasadením všetkých síl a štúdiom.

Ale aj ja som iba človek. Som introvert, ktorý zásadne nechodí po klebetách, vyvaruje sa dlhým stretávkam s ľuďmi, tliachaniu, a má veľkú potrebu ticha i myseľ regenerujúceho pokoja. Ticho si vyžadujem najmä pri práci, pretože sa v ruchu nedokážem sústrediť. Ticho a kľud je ale pri Candy silno nedostatkovou komoditou. Ak nemôže JRT absolvovať každý deň naozaj dlhú prechádzku, nemá riadny výbeh a dostatok podnetov, správa sa v byte ako "naspeedovaná veverica". Vyskakuje, pobehuje, naháňa si chvost, a šteká. A ja nemám čas ani energiu za ňou neustále behať, tíšiť ju a venovať každý deň dve či tri hodiny, aby som ju unavila. Čo by ju iba trošku unavilo, to by mňa odrovnalo úplne. Prečo?

JRT Candy je ako "extrovertná psia klebetnica", čiže pravý opak introverta. Potrebuje všetko vidieť, všetko počuť, všetko štekaním a skákaním "okomentovať", veľa sa stretávať s ľuďmi aj s inými psami. Tomuto psíkovi ako rase najviac vyhovujú aktivity. Na tie outdorové ale potrebujem chodiť vonku a stretávať ľudí, čo je pre mňa frustrujúce. Mňa toto ako typického introverta stojí priveľa energie. A tú potom nemám ako dobiť, keďže je Candy so mnou 24 hodín denne, 7 dní v týždni.

Najviac problémové je u mňa ráno, keď sa potrebujem nakopnúť a začať fungovať. Niečo ako "socializovanie" si nechávam na poobedie alebo na večer. To je ešte vidno a môžeme si dať dlhšiu prechádzkuk. Vtedy sa stretnem aj s priateľmi, ak ma niečo (alebo niekto) nepripraví o všetku energiu. Ráno by som najradšej so psíkmi iba obehla kus nášho sídliska, tak kilometer alebo maximálne dva, aby spravili svoju potrebu a hneď by sme šli domov. Ak nikoho ráno nestretnem a nemusím otvoriť ústa, som šťastná ako blcha. S Candy ale nemôžete prejsť túto trasu rýchlo a bez stretnutí. Ona musí všetko oňuchať, všetko označkovať, všade byť a reagovať na každý pohyb na okolí. Čím ku mne priťahuje nežiadanú pozornosť. Tejto hyperaktívnej rase a povahe by ako majiteľka najviac vyhovovala extrovertná športovkyňa. Niekto, kto chodí korčuľovať, behať, byciklovať, v zime na bežky a ona by mohla behať s ním. Nie dvaja introvertní páni.

Sme teda ako oheň a voda. Občas sa ideme od lásky zožrať. Ona vie byť fakt zlatá a ja mám psíkov rada. Ako všetky živé stvorenia. Ale občas jedna druhú vnímame ako nutné zlo, s ktorého prítomnosťou sa musíme jedine zmieriť. Lebo je to predsa členka mojej novej svorky. Patrí ku mne rovnako ako Vikinka.

Viem, že si ma Candy váži. Vždy keď prídem za ňou, vrtí chvostíkom o dušu a rovno nastavuje hlavu na pohladenie. Bývalú paničku milovala, lebo si ju kupovala maškrtami a benevolentným prístupom. Mňa zbožňuje preto, lebo ju mám naozaj rada a dbám na jej potreby. Teda okrem toho športu, lebo ja na beh a iné rýchle aktivity naozaj nie som a nedonútim sa. Ale ani priateľ a to je ten problém. Fakt neviem, aký život s nami Candy čaká a čo čaká nás. Pes nám ostal na krku, pritom si ho ani jeden z nás neželal. Iba nám ho podhodila nezodpovedná baba. A jeho povaha je diamentrálne odlišná. To je ako keby sa Obama nasťahoval k Trumpovi. Natrvalo. Nemôžete zlúčiť nezlúčiteľné. Chvíľku to fungovať bude, ale z dlhodobého hľadiska je to trápenie.

Candy nie je zlý pes, hoci sa veľakrát správa naozaj zle


Zlí psi neexistujú. Existujú iba hafani, ktorí sa narodili s nejakým problémom a hafani, ktorí sa dostanú k zlým / nesprávnym nekompatibilným majiteľom a nedostanú patričný výcvik. Medzi pánom a psom potom vzniká napätie, ktoré vyústi až k nezvládateľnosti psa alebo ignorovaniu majiteľom. A Candy mala naozaj sebeckú majiteľku. Nezáležalo jej na tom, čo je pre psa objektívne dobré. Iba na tom, čo je dobré a jednoduché pre ňu. Dám aj príklady.

Možno mala nesebecky Candy rada, ale dovolila jej, nech si robí čo chce, čím sabotovala aj pokusy o výcvik zo stránky priateľa. On ju niečo naučil, ale ona to po Candy nežiadala. Do misky jej sypala granule od oka. Žiadne študovanie nutričných údajov na obale. Nič ako dávkovanie podľa aktivity, ktorú pes cez deň má, čo vyústilo v silnú nadváhu. Kŕmila ju nielen granulami, ale aj všetkým, čo bolo na stole, lebo kým sa Candy niečo nepodalo z taniera, v jednom kuse otravovala. Ale ona vlastne otravovala stále. Vyskakovala prednými labami ľuďom na nohy, škrabala a drankala jedlo. Pýtala aj maškrty, ktoré dostala preto, lebo si ich pýtala. Nie za odmenu. Panička ju naučila aj na ľudské mäsové paštéty, sladkosti, syrové nite a tyčinky. Mlieko a soľ sú najhoršie ingrediencie pre psa. Nestráviteľné. Kakao je pre psa dokonca smrteľný jed, ale čo na tom? Jej to chutilo a preto dostala, čo pýtala. Celé zle. Avšak to nie je všetko. Často ju aj v spoločnosti iných dvíhala na kolená k stolu.


Ako sami vidíte, milá Candy mohla pekne prednými labami vyliezť na stôl a oňuchať alebo ochutnať, čo tam je. Aj pobehať alebo paničke brať jedlo priamo od úst. Čudujete sa? Veď to mala dovolené aj doma. Keď chcete, tak sa deľte o každé sústo so psom, ale nechať ho otriasať sa nad stolom, kde sa konzumuje? Človeku aj prešla chuť na pivo, lebo keď sa otriasla, chlpy mali v pive a čipsoch snáď aj pri susednom stole. Nielen my prísediaci. Vždy, keď bola Candy s nami, ostalo po nej bielo na podlahe aj oblečenie bolo celé dochytané. Skákala nám po nohách a dokonca sa na našich nohách aj sexuálne odbavovala. To má už teraz prirodzene zatrhnuté, vtedy to ale majiteľka komentovala so smiechom.
"Pes je zriedka úspešný pri pozdvihovaní človeka na vlastnú úroveň bystrosti, ale človek
často stiahne psa dole, na svoju vlastnú úroveň."

- James Thurber
Áno, je veľmi "príjemné", keď vás pes celý večer otravuje, pri tom sa vám jeho ostrá srsť zabodne do nohavíc či sukne a nedostanete ju preč ani lepiacim valčekom. Veď OK. Pár krát si tú sukňu vyčistím. Však je to len pes a ja iba kamarátka z partie. Ale aby srsť lietala vzduchom všade? Na to mohla panička myslieť vopred.

Keď raz máte takéhoto psa, je nutné ho stále česať a tú vypadávajúcu srsť z neho dostať preč. Logické. Ale že by dáma česala svojho psa? Nemysliteľné. Ona nemala na svojho štvornohého miláčika ani len kefu. Furminátor, rukavicu na uhladenie aj kefu som štvornohej slečne kúpila ja. To ale boli doma boje, kým som ju navykla na česanie... Teraz si to už užíva, ale predtým mi šla zožrať kefu. Aj s mojou rukou. Ale je Candy zlý pes? Nie, v žiadnom prípade. Zlá bola jej výchova a starostlivosť.

Nová svorka, nové problémy


A teraz si predstavte, že takéhoto psa dostanete na dennodennú starostlivosť. Dokázali by ste sa vzdať pokoja, ktorý tak nutne potrebujete k životu? Ako odučiť 6-ročného psa, aby niečo nerobil, alebo naopak robil, keď bol ako šteňa takto zanedbávaný? Ako ustáť všetky tie zlomyseľné pomsty a psie lotroviny? Candy mala dovolené všetko a jedného dňa prídem ja a musí pri mne sekať dobrotu?

Je prirodzené, že neustále skúša, čo jej prejde a koľko moje nervy vydržia. Niečo jej zakážem, poslúcha, človek by ju pomaly na chlieb natrel. Potom ju za niečo pochválim a hneď ma začne testovať, či jej prepáčim niečo z predošlých zlých návykov. Aj žiarli, pretože už nemá toľko pozornosti zo strany pána, keď sa láska pána sa delí na ďalšie časti. Bola zvyknutá byť alfa samicou (nie arogamtná majiteľka, ale jej fena bola alfou) a odrazu je v byte niekto iný, kto preberá vedenie. Prvé dni alebo aj mesiace ma musela nenávidieť.

V byte sa okrem mňa ocitol aj ďalší psík - Vikinka. Chúďa Viky dosť dlhú chvíľku trpela, lebo Candy má minimálnu toleranciu pre iné zviera vo svojom revíri. Vlastne nie iba v revíri, ale všade. Aj v inej domácnosti, ktorá je revírom iného psa. Napríklad nášho Endyho. Tam by naozaj nemala čo vyskakovať a predsa sa tam správa ako doma. Už sa jej agresivita trošku zmiernila, lebo ja jej nenechám toľko priestoru na vyčíňanie. Keď ma začne štvať, vyženiem ju z miestnosti a zavriem dvere. Ale stále si netrúfam nechať Vikinku s Candy samotnú. Neraz do Viky skočila a šla jej priamo po krku. Nebola to hra. Chcela jej ublížiť.

Ľutujem Candy


Čosi sa mi už podarilo rokmi zmeniť. Candy teraz vyzerá ako zdravý pes. Odo mňa dostáva primerané dávky krmiva. Už nevyzerá ako valec, pekne schudla na svoju optimálnu hmotnosť, má vďaka starostlivosti zdravú, kvalitnejšiu srsť a je plná energie. Mne sa jej energia síce vypomstila, ale bolo to pre dobro psíka a to je vždy na prvom mieste. Pravidelne ju s priateľom češeme a stále sa má s čím hrať. Uši už bude mať bohužiaľ stojaté a nie klapaté (ďalšie zanedbanie základných potrieb v ranom veku psa zo strany majiteľky), ale s tým žiaľ nič nespravím. Bojím sa však o jej psychickú pohodu v budúcnosti.

Priateľ čaká, že po dokončení domu a oplotení záhrady bude všetko inak. Candy dostane svoje vlastné miesto a nebude s nami pobývať v obytných priestoroch. Spraví sa jej pelech v suteréne aj s výbehom vonku. Mňa síce myšlienka na vlastné tiché miesto pre život, bezproblémové varenie i servírovanie jedla, nosenie pekného oblečenia i nábytku bez chlpov upokojuje. Toto je naozaj psychické aj fyzické týranie, čo teraz podstupujem. Ale môj pokoj bude vykúpený nepohodou Candy, s čím sa zmieriť neviem. V záhrade môže mať viac miesta na pohyb, aktivity, uvidí viac ľudí, keď náhodou niekto prejde okolo bránky. Alebo aj letiace vtáky. Ale bude aj viac sama.

Ja sa jej snažím venovať, ako to len dokážem. Často sa spolu naťahujeme s lanom, lebo to ju baví. Na Vianoce dostane logickú hračku. Túto už snáď nezničí. Zahráme sa. Ale potrebujem na vyváženie pokoj. Aspoň jeden víkend v mesiaci chcem ísť večer s priateľmi na pivo bez toho, aby som sa o 22:00 ponáhľala domov so strachom, že bude sused v okne čakať na náš príchod nadávať ako pes zasa celý večer štekal. Aspoň pár hodín v mesiaci mať dokonalé ticho, regenerovať sa a nepočúvať neustále cupotanie psích láb po podlahe. Veď Vikinka si dokáže ľahnúť a ani o nej nevieme, že existuje. Zato od Candy stále počujem iba "cup - cup- cup- cup", zvuky otriasania jej tela, skákania, fŕkania vody, ňuchania pod dverami a kadejaké iné zvuky. Non-stop. Jack Russell terier je ako perpetum mobile. Keď sa zobudí a rozhýbe, funguje stále. Extrovert dokáže rušivé podnety izolovať a prestať ich vnímať, ale introvert nie. Tie zvuky na mňa pôsobia ako keby mi niekto celý deň šťukal perom za ušami alebo svietil baterkou do očí. Nie Candy ako taká, ale ten ruch. To je nočná mora každého introverta.

Ak si Candy nevezme jej bývalá majiteľka, ktorá by už konečne mohla prebrať zodpovednosť za SVOJHO PSA, KTORÉHO SI VYBRALA A ZA KAŽDÚ CENU CHCELA ONA (priateľ toto plemeno nechcel), alebo jej trebárs nenájde nový domov, priateľ sa jej sám od seba nevzdá. Na jednej strane by bol rád, keby sme už konečne mali menej komplikovaný život, čistý byt bez chlpov, pokoj so susedmi, dokonalé ticho, ale sám neurobí nič, aby jej našiel nový domov. Nemá na to srdce a ani to po ňom nemôžem žiadať. Ja by som sa tiež nedokázala vzdať Vikinky. Preto sme spolu a súčasne sme oddelene. Candy má obývačku, ja s Viky trávime deň v spálni. Občas za Candy idem, skontrolujem, či má vodu, pohladím ju, poviem jej pár milých slov. Keď potom príde pán, tak sa presunieme do obývačky, lebo dvojo očí ustráži viac než jeden pár.


Lenže ja neverím, že bude Candy šťastnejšia na dedine. Pobyt medzi 4 stenami alebo plotmi (hoci i na veľkej záhrade) psa ubíja. To vlastne každého psa, takže keď mi niekto povie, že by choval psa jedine na dedine, myslím si svoje. Mať ho v koterci alebo v záhrade či v byte je to isté. Ak nezdvihnete zadok, nepôjdete von a nebudete sa mu venovať, psovi je to jedno. A my na dedine nebudeme mať ani zďaleka toľko času koľko teraz. Bude sa dorábať dom, čaká na nás robota v záhrade, časom aj deti. Mimochodom, Candy deti neznáša. Neznesie dupot detských nožičiek, pobehovanie, kričanie, hrkotanie koliesok... po deťoch vždy automaticky vyštartuje, musím ju pevne držať na vôdzke. Nuž ako bude vyzerať život potom? To ju budeme stále okrikovať a obmedzovať, aby nebehala?

Za peniaze ide (takmer) všetko


Keď si s priateľom už teraz chceme urobiť nejaký plán na pokojný víkend, alebo kamsi ísť, máme smolu. Mladej dáme sa musíme niekoľko dní vopred ozvať a doprosovať, aby si nespravila žiadny iný plán. Ona si ho vlastne spraví vždy, lebo Candy doteraz mohla zakaždým odovzdať svojej mame, ktorá už jedného psíka má. Bude si špiniť svoj nový byt chlpmi a starať sa? Je jednoduchšie ho zaviesť k inému človeku. Lenže naše plány boli tým pádom závislé od toho, či mala mama čas. A ten nemala vždy. Viackrát sa preto stalo, že sme museli poprosiť niekoho iného, či by Candy postrážil. Napríklad keď mi zomrel otec, staral sa o ňu kamarát. Candy nemožno zveriť hocikomu. Iba tomu, kto ju pozná a s kým vydrží. A kto z priateľov a rodiny bude mať trpezlivosť s ňou. Môžeme ich zrátať na prste jednej ruky. Tak málo ľudí si na ňu trúfne.

Zato bývalej majiteľke už ochotníci došli. Pred mesiacom vraj dokonca ponúkala peniaze, len aby sa nemusela o svojho psa starať ona. Nakoniec aj tak skončil u jej mamy. Nepoviem, či to bolo za peniaze, dobrovoľne alebo nasilu, lebo neviem.

Tento víkend to vyriešila inak. Dala Candy do psieho hotela, o ktorého existencii sme sa dozvedeli iba predvčerom. Mala nám ju doviezť až v nedeľu poobede, ale ona dohody nedodržiava. Samozrejme nás bezohľadne zobudila v nedeľu ráno a psa dopratala. Ani slovo, či sa nám to hodí a či sme nemali v pláne niekam ísť. Iba samé výhovorky. Lenže výhovorky, že pozná Candy a vie, aká je citlivá, predo mnou neobstoja. Keby Candy naozaj poznala, tak dobre vie, že už taká dávno nie je a v dobrých rukách vydrží. S Candy to nie je vždy ľahké, ale keď sa jej človek venuje, tak dokáže byť pokojná a aj milá.

A hotel vedie dáma, ktorú ja poznám z videnia a považujem za odborníčku, ktorá sa psíkom venuje, čiže sa tam naozaj nemohla mať zle. Buď nemienila zaplatiť celý ďalší deň pobytu len kvôli 12 pár hodinám, alebo mala na večer iný plán než ísť vyzdvihnúť psa do hotela. Hotel nie je holubník. Psíka treba odovzdať v určitom čase a aj ho v určitom čase prísť prevziať. A to sa jej nechcelo. Lebo jej čestné slovo má asi takú váhu ako keď mucha prdne, zato egoizmus váhu slona.

Ja dúfam, že si tento článok prečíta celý a že sa minimálne zamyslí nad sebou. Dosť ma jej správanie mrzí, lebo sme bývali kamarátky. Aj donedávna sme sa kamarátili. Našim predmetom sporu nikdy nebol priateľ. Rozišli sa a my sme spolu začali chodiť až pol roka na to. Predmetom sváru je teraz len pes, ktorého nám podhodila a vôbec nám s ním nepomáha. Pritom to priateľovi sľúbila a len preto si Candy nechal. Možno sa dokonca bude tešiť zisteniu, že mi Candy strpčuje život. Ale stále je aj malá šanca, že si vstúpi do svedomia. Nuž cítim potrebu napísať otvorene, čo si myslím. Aj som všetko potrebovala dostať zo seba a napísať príbeh ostatným pre výstrahu, že aj takéto veci sa v živote stávajú.

Ak ste čo len trošku logicky zmýšľajúci človek, plánujete rozšíriť svoju ľudskú svorku o zviera alebo máte moc rozhodovať, aké zviera to bude, tak prosím - používajte svoju hlavu, buďte zodpovední a najskôr študujte, čo je vaša vysnívaná rasa zač. A nechoďte do chovnej stanice rovno s peniazmi v ruke. Nechajte aj zvieratko, aby sa rozhodlo. Má intuíciu a vie, kto je preňho ten správny majiteľ. Nepôjde sa pritúliť len tak k hocikomu.

"Človek si vyberie psa, ale pánom je ten, koho si vyberie pes."

Príslovie
Podobne ako u ľudí, tak aj kompatibilita povahy človeka a zvieraťa je nesmierne dôležitá. V opačnom prípade je to celé spolužitie iba nasilu a trpia obidve strany. A takéto utrpenie je týranín rovnako ako nezákonné množenie a predaj psov. Nechcite skončiť ako ja.

Možno sa vám zdá, že všetko iba dramatizujem. Ale mne naozaj chýba pokoj a poriadok. V prostredí, kde sú chlpy na každom centimetri, nedokážem vypnúť. Štvú ma, štve ma aj nový koberec, ktorý zasa počas hárania označkovala a zničila, ale už som na všetko upratovanie rezignovala. Mám si kúpiť pojazdný vysávač a voziť sa na ňom celý deň po byte, len aby bolo čo i len 5 minút čisto? A slúchadlá na uši dať? Lebo keď okolo mňa stále čosi skáče či lieta, tak nenabijem baterky. To ju mám dávať do hotela, keď budem chcieť pokoj? Aj by som šla von, unikla od toho všetkého, ale nevziať ju so sebou mi nedá, keď viem, že tak veľmi miluje byť vonku. A keď ju zasa vezmem, tak ma ide neraz trafiť šľak. Čo by ste vy robili na mojom mieste?
ZDIEĽAJTE:

2 komentáre :

  1. Já bych si ten vysavač asi koupila a koberce dala pryč. Pes za to nemůže, jakou měl dříve paničku. Je od tebe pěkné, že jste si ji nechali. Možná, že větší výběh na zahradě by ji mohl pomoct, ale neodsouvala bych ji ven, když druhý pes bude mít přístup do domu. Nebaví ji třeba aportování? My takto vždycky jdeme ven, hážeme Scoobymu klacky nebo balónek a vždycky nám to nosí. My stojíme na místě a on běhá. Jen to chce zase trochu vašeho času pro ni. Jinak máš pravdu, člověk by si měl vybírat psa podle toho, kterého zvládne a ne podle toho, který se mu líbí.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Maťka.

      Bez kobercov sa určite žiť dá. Lenže obývačka v byte je veľká. Rezonovalo v nej štekanie aj zvuky z televízora. Keď sme nemali koberte, sused sa na Candy sťažoval takmer každý tretí deň. A to nehovorím, ako bolo počuť každé skákanie a behanie. Preto sme kúpili nové. Ale keď aj tie označkovala a chémia nepomáha, tak teraz žijeme v smrade a vetráme.
      Kupovať robotický vysávač sa nám nevyplatí. Jednak by ho Candy zničila (rozhryzie všetko) a jednak máme v byte vysoké prahy dverí, cez ktoré by neprešiel. Mohli by sme ich odstrániť, ale to sú zbytočné výdavky. Peniaze teraz potrebuje dom, v ktorom taký vysávač nevyužijeme. Nebude to malý prízemný bungalov. Pôjde do výšky, lebo stojí v prudkom svahu.

      Nechceme robiť rozdiely medzi psíkmi, ale nie je reálne ich nechať spolu. Candy je mladá, agresívna, na Viky často útočí a púšťa chlpy v množstve za minimálne 20 psov. Vikinka je trimovaný westík, ktorý púšťa chlpy minimálne, je už stará, slepá, hluchá a útokom Candy sa brániť nemôže. Bolo by kruté ju posledných pár rokov života zvykať na život v garáži s výbehom do záhrady, keď nevidí ani na krok. A ešte k tomu s Candy. Vonku spolu nemôžu byť, ale vo vnútri si zasa neviem predstaviť život s Candy. Už teraz ledva vládzem upratať byt. Ako asi zvládnem udržiavať bez chlpov dve poschodia a dve schodiská?

      Aportovanie Candy baví, ale iba doma v byte. Keď jej hodím loptičku vonku, donesie ju max. dvakrát. Potom už nechce. Ani za odmenu. Musím pre ňu vymyslieť inú aktivitu. Len fakt neviem, čo také. Keď sa začne pracovať na dome intenzívne, naozaj nebude na to času. Nejde o dom na kľúč, kde iba nasťahujeme nábytok a bývame. Dorábať ho budeme svojpomocne a to bude veľa, veľa roboty i veľa, veľa dní. Budúcnosť Candy žiaľ nevidím veľmi ružovo a dosť ma to trápi.

      Odstrániť

Ďakujem za to, že ste si našli čas, prečítali článok a zanechali komentár k tejto téme. Vážim si to. ♥ Ostatných poprosím, aby mi sem nevkladali odkazy na Giveaway ani odkazy do e-shopov. Reklamy tu nechcem. Ďakujem.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...
Design: OddThemes | Nájdete na: Blogger Themes